60 rokov športového lietania v Partizánskom

Spomienka na mladosť má krídla a ľahký let. To tvrdé, neúprosné, čo život často prináša ustupuje svetlým miestam, ktoré naplno zaujali našu mladosť. A mladosť, tá už od pradávna, ale i dnes, chce letieť'. Letieť ďalej a vyššie. Letieť do sfér, ktoré nepozná, ale túži po ich spoznaní.

A my, priatelia, si dnes v týchto chvíľach, chceme zaspomínať na našu mladosť, ktorú sme síce prežili v rôznych časových obdobiach, ale s rovnakým cieľom - letieť, letieť vyššie a ďalej ...

 

Vážené dámy, vážení páni, milí priatelia,

pripadla mi milá a vďačná povinnosť, privítať Vás na pôde letiska Partizánske pri príležitosti 60. výročia vzniku Aeroklubu Partizánske. Pri tomto, pre nás všetkých vzácnom výročí, zišli sa tu rôzne generácie. Od tej najstaršej, ktorá stála pri zrode myšlienky i činu založenia dnešného aeroklubu, až po tú najm1adšiu, súčasnú, ktorá s rovnakým zápalom a nadšením sa venuje tomuto prekrásnemu a ušľachtilému športu, ako ich predchodcovia.

Napísané slová i živé spomienky jasne hovoria, že zrod športového letectva je spojený s piatkom, dňa 22. októbra 1940. Vtedy z podnetu leteckého odboru Klubu absolventov Baťovej školy práce bol ustanovený Slovenský letecký zbor Baťovany. Súčasne boli ustanovené aj jeho tri odbory - modelársky, ktorého vedenie prevzal Vratislav Úlehla, plachtársky pod vedením Alexandra Makarenka a odbor motorového lietania pod vedením Ing. Otta Honzů.

Písať o šesťdesiatročnej histórii aeroklubu skrýva v sebe veľké nebezpečenstvo, že sa vynechá možno zdanlivo malá skutočnosť, fakt, či udalosť a pamätníci môžu protestovať. Preto Vás, skôr než začneme spoločne odvíjať film spomienok, chcem poprosiť o spoluprácu, hlavne tých skôr narodených. Určite každý z vás spozoruje nejaké nedostatky, ba možno aj chybné informácie. Dlhoročnú kroniku nášho aeroklubu môžeme, spracovať len spoločnými silami. Aby sa toto predsavzatie dalo splniť, prineste na stretnutie fotografie, negatívy a iné zaujímavé doklady o aeroklube a letiskách "pod kopcom, za fabrikou a v Malých Bieliciach".

Zakladateľ fabriky na výrobu obuvi, pán Ján Baťa, bol tak isto ako Tomáš Baťa veľkým propagátorom letectva, resp. leteckej dopravy. On i jeho nástupcovia využívali lietadlá na služobné cesty domáce i zahraničné. Letecká myšlienka bola úzko spätá s myšlienkou baťovskou, o čom svedčí aj skutočnosť, že prvé, naozajstné letisko bolo vybudované na území tesne vedľa Baťových závodov.

Dňa 18. augusta 1940 sa konal I. letecký deň v Šimonovanoch, ktorý bol veľkým podnetom na založenie aeroklubu v našom meste. Usporiadal ho Slovenský letecký zbor pod odborným vedením majora letectva Kornela Jančeka, zástupcu veliteľa Slovenského leteckého zboru. Vďaka vojenským letcom obyvatelia Baťovian a okolitých obcí videli ukážky leteckých stíhačov, väčšina po prvý raz videla aerovlek vetroňa. V tento deň sa konali aj prvé vyhliadkové lety nad naším okolím, ktoré sa tešili veľkému záujmu. Veľkú zásluhu na zdarnom priebehu tohto historického leteckého podujatia mal riaditeľ podniku pán Ján Lupták, ďalej páni Marek, Jozef Trojan, Karol Salva, Ján Uhrík a Alexander Makarenko. Práve tento letecký deň prebudil leteckú myšlienku v tomto kraji, zveľaďovanom firmou Baťa. Slovenský letecký zbor sa rozhodol v čo najkratšom čase zapojiť zamestnancov firmy Baťa do celoslovenskej leteckej činnosti.

V prísne usporiadanom živote, postavenom na moderných základoch, videli slovenskí leteckí pracovníci veľmi dobré podmienky pre založenie leteckej zložky, ktorá, ako história ukázala, bola jednou z najlepšie vedených a organizovaných leteckých zložiek na území Slovenska. Baťovany sa stali leteckou križovatkou .

Dňa 22. novembra 1940 vo večerných hodinách sa na podnet leteckého odboru Klubu absolventov Baťovej školy práce zišla hŕstka "mladých mužov" na informačnej schôdzi v klubovni Spoločenského domu, kde im o význame letectva a jeho základných vlastnostiach a prednostiach prednášal civilný pilot Ing. Otto Honzů. Po prednáške sa záujemci uzniesli požiadať miestneho veliteľa Hlinkovej gardy, riaditeľa Baťových závodov, pána Jána Luptáka, aby ustanovil miestnu letku Hlinkovej gardy a vymenoval jej veliteľa. Tento žiadosti vyhovel a hneď v ten večer do funkcie veliteľa vymenoval Alexandra Makarenka. Na informačnej schôdzke bolo rozhodnuté, že ihneď, ako budú vybavené formality, začne sa pracovať v troch kurzoch, a to modelársky, plachtársky a teoretický kurz motorového lietania Všetky kurzy prebehli v zime a na jar sa začalo s praktickým bezmotorovým lietaním. Slovenský letecký zbor venoval letke v Baťovanoch dva klzáky, jeden vetroň a dva podvozky. Letecký odbor HG v Baťovanoch mal 49 členov. Všetci dostali legitimácie s odznakom a hodnotný letecký časopis Slovenské krídla.

Dňa 25. mája1941 bola pekná slnečná nedeľa. Iniciátori leteckej myšlienky v Baťovanoch vydali sa po širokom okolí, aby vyhľadali vhodné terény pre plachtenie a plachtársku školu. Najvhodnejším a všetkým podmienkam vyhovujúci terén našli na Veľkom vrchu, vzdialenom asi 1 km od obce Malé Kršteňany. Táto skutočnosť bola povelom k začatiu praktického výcviku. O letisku sa tu síce nedalo hovoriť - bol to kopec, pod ktorým bol kus rovnej plochy. Tu sa začali adepti lietania pod vedením Alexandra Makaren ka učiť leteckej abecede. Najlepšie sa tu lietalo pri južnom vetre. Klzáky boli uskladnené v dvoch chalupách na povale, odkiaľ ich bolo potrebné pred každým letovým dňom zniesť a poskladať. Po lietaní nasledovala opačná manipulácia. Na "kopec" sa lietadlá transportovali na dvojkolesových podvozkoch ľudskou silou - vlastnými rukami a nohami.

Hlavnými propagátormi, ale aj organizátormi športového lietania boli Alexander Makarenko (?), Václav Mlčák (?) a Samuel Sivák (?). Medzi mládežou mal zjavnú popularitu Alexander Makarenko. Bol to práve večer po oficiálnom založení aeroklubu, čo sústredil okolo seba desiatky mladých mužov, aby ich s jemu príznačným zápalom získal pre športové letectvo. Nejeden z účastníkov toho večerného stretnutia ešte aj dnes spomína ako sedeli na koľajniciach vlečky, ktorá išla pomedzi drevené ubikácie. Bola to možno povedať dokonalá večerná idyla - mesačná noc a vykreslené predstavy nebotyčných výšok lietania. Stretnutie mladých s Alexanderom Makarenk om malo nesporne úspech. Prvého pochodu na budúce plachtárske letisko nad Malými Kršteňanmi sa zúčastnilo zhruba 150 chlapcov. Tvrdá fyzická práca, súvisiaca s úpravou plochy, štartovacích a transportných ciest, stala sa náležitou previerkou vytrvalosti a stálosti záujmov jednotlivcov. Táto pomerne veľká masa chlapcov sa postupne zredukovala na 30-členný kolektív nadšencov, ktorý vydržal všetky úskalia začiatkov a za veľkej morálnej podpory, aktívnej účasti a organizátorskej práce A lexandra Makarenku a Samuela Siváka zostal jednotný až do vypuknutia Slovenského národného povstania. To je však osobitná kapitola športového letectva v našom meste. Ostaňme preto ešte chvíľu pri samopočiatkoch nášho aeroklubu.

Bezmotorové lietanie potrebovalo finančnú a materiálnu pomoc. Bolo potrebné prenajať pozemky, postaviť hangár, zadovážiť pomocné zariadenia, podvozky, navijak, platiť za poškodenie poľných porastov a opravovať poškodené klzáky. Na túto úlohu sa podujal nadšenec lie tania, športový pilot, mladý Václav M1čák. Alexander Makarenko dostal za úlohu prenajať pozemky na letisko a prácu s mládežou. Samuelovi Sivákovi pripadla úloha zabezpečiť z ústredia Slovenského leteckého zväzu klzák, vetroň a ostatný potrebný materiál. Nadšenie bolo veľké, pomoc vedenia závodu výdatná, činnosť sa sľubne rozvíjala.

Už začiatkom júla roku 1941, zúčastnili sa v Bratislave naši plachtári - Alexander Makarenko, Samuel Sivák a Vančo, prípravného výcviku pre celonárodné plachtárske preteky, ktoré sa uskutočnili od 15. júla 1941 na Straníku pri Žiline. Na pretekoch po prvý raz v histórii nášho aeroklubu nás mali reprezentovať Alexander Makarenko a Samuel Sivák. Alexander Makarenko sa však zo Straníka musel vrátiť do Baťovian po nedorozumení s vedením Slovenského leteckého zboru. Samuel Sivák po 6 a pol hodinovom lete na otvorenom vetroni Grünau-Baby sa umiestnil na druhom mieste pred Paľom Poliačkom (?). A čo viac, nadviazali ďalšie potrebné kontakty. Z ústredia odbočka dostala ďalší klzák a vetroň. Do kolektívu pribudol aj vojenský motorový pilot Ernest Vavrovič (?). Odbočka čoskoro patrila medzi najagilnejšie na Slovensku.

Prvým dreveným hangárom "pod kopcom" sa mohli popýšiť až v roku 1943-om. Skúsenosti pribúdali každým jedným štartom, krátkym letom a pristátím. Veľkým úspechom bol polhodinový let Samka Siváka na klzáku Vrona, vo výške 300 m nad krštenianskym "kopcom". Lexo Makarenko v tomto období uskutočnil na "bejbine" štart za gumovým lanom a vydržal vo vzduchu vyše dvoch hodín. Pri tomto lete sa vzdialil až nad Baťovany a vrátil sa túžobne očakávaný späť. Lietanie sa stalo v tom období snom každého mladého chlapca zo širokého okolia. Tento sen sa splnil i 16 ročnému Antonovi Biskupičovi. Na Veľkom Vrchu prvýkrát v živote vychutnal nádheru voľného letu na klzáku. Inštruktori mu boli Vladimír Bužek a Vladimír Bašnák.

Na jar v roku 1944 bol vydaný zatykač na Lexa Makarenka, ktorý sa musel utiahnuť do ilegality v našich horách, kde sa už v tom čase utvárali partizánske skupiny.

Vy starší, alebo skôr narodení, máte v živej pamäti ťažké chvíle národa i jednotlivcov, v ktorých išlo o bytie národa,

o bytie nás všetkých. V týchto, pre náš národ historických časoch, sa v kolektíve mladých nadšencov lietania prejavil výchovný vplyv Samuela Siváka, Alexandra Makarenka, Václava Mlčáka, Karola Kiliána, Ernesta Vavroviča a ďalších.

V skorých ranných hodinách 29. augusta 1944 silne zapôsobila na mladých ľudí organizácia utvárania partizánskych oddielov, keď videli, že medzi organizátormi boli známi priatelia, Lexo Makarenko, ktorý vystúpil z ilegality a Samuel Sivák. Nezabudnuteľný zostal v povedomí všetkých aktérov tých čias práve Lexo, ktorý stál na plošine nákladného auta a organizoval odvoz zbraní a munície z bošianskych vojenských skladov k železničnému mostu v Šimonovanoch. Tu sa formovali a vyzbrojovali družstvá a čaty, tu vyvrcholilo výchovné pôsobenie Alexandra Makarenka a na tomto mieste strhol aj mladých plachtárov a ostatných mladých ľudí do povstania, do boja proti fašizmu. Z nášho kolektívu športových letcov obetovali v tomto boji svoje životy Václav Mlčák, Alexander Makarenko a ich žiak Ondrej Ďuras. Im trom, ako aj všetkým padlým v SNP, išlo o obranu našich národov pred fašizmom, o obranu historickej skyvy žitia národov našej vlasti. Práve týmto je symbolická smrť Ondreja Ďurasa, ktorý padol pri obrane rodnej zeme tam, kde pri výcviku v lietaní na klzáku získal vedomie hodnôt vlastného národa. Tam, na "kopci", ktorý bol predstavou výšin toho kolektívu mladých ľudí, tam skončil jeho mladý život. V hrdinskom boji proti fašizmu za ľudskosť obetoval svoj život aj Václav Mlčák, ten Vašek, ktorý bol jedným zo zakladateľov dnešného aeroklubu.

Samostatnú kapitolu v odbojovom hnutí v Baťovanoch a jeho okolí tvorí život Alexandra Makarenka. Mnohí z vás ho poznali osobne. Nová generácia ho pozná z rozprávania starších, ktorí nezávisle jeden na druhom opisujú Lexa ako človeka plného ľudského nadšenia a optimizmu, človeka, ktorý nenávidel neprávosť, človeka, ktorý venoval celý svoj voľný čas odovzdávaniu skúseností mládeži a hlavne mladým adeptom lietania v Baťovanoch. Neznášal povýšenectvo, sám bol veľmi skromný. Jeho život skončil na neznámom mieste, ale bolo to pravdepodobne na území Baťovian. Tajomstvo, ktoré sa už asi nikdy neodhalí. Avšak žijúci pamätníci, jeho rovesníci a priatelia, by už dnes mohli s istotou a bez obáv ozrejmiť záhadu okolo jeho priezviska. Veď tí, čo s ním žili, lietali a pracovali v Zlíne, poznali ho pod meno Müller. Bolo to jeho rodné meno alebo nejaké krycie meno? Doteraz sa o tomto probléme hovorievalo, resp. mohlo hovoriť, iba vo veľmi úzkych kruhoch. Preto prosím pri tejto príležitosti všetkých, ktorí môžu moju predchádzajúcu otázku vysvetliť, aby tak urobili písomne a tým pomohli pri odhaľovaní, zdá sa, že viacerých problematických období

v histórii nášho aeroklubu, ako aj obdobie odboja v SNP v Baťovanoch. Osoba Alexandra Makarenka si to zaslúži, lebo dá sa s istotou hovoriť to, že bol zakladateľom dnešného nášho aeroklubu a jedným z popredných organizátorov protifašistického hnutia v Baťovanoch a okolí. Jemu vďačia mnohí z vás tu prítomných za jeho pedagogické schopnosti inštruktora lietania, ktoré boli dôležité pri vtedajšom systéme výcviku, spočívajúcom v tom, že prvý let bol súčasne aj prvým "sólom". A jemu s úctou vďačíme všetci tu prítomní za to, že sme boli tými šťastlivcami, ktorí sa mohli a môžu pozerať na našu zem, na naše mestá, z vtáčej perspektívy.

Slovenské národné povstanie v tvrdých podmienkach preverilo charakterovú pevnosť a myslenie všetkých mladých chlapcov - bezmotorových letcov a ich vedúcich predstaviteľov. Preverilo ich priamo na bojiskách. Hoci vekovo mladí, predsa čestne obstáli v tejto ťažkej skúške života. Priniesli obete, strádania i vlastnú krv pre nový život, pre život v mieri. Z nášho kolektívu športových letcov obetovali svoj život v boji proti fašizmu Václav Mlčák, Alexander Makarenko a Ondrej Ďuras, žiak dvoch predchádzajúcich. Práve týmto je symbolická smrť Ondreja Ďurasa, ktorý padol pri obrane rodnej zeme, tam v miestach, kde pri výcviku bezmotorového lietania získal vedomie hodnôt vlastného národa. Tam na kopci, ktorý bol predstavou výšin toho kolektívu mladých ľudí, tam skončil jeho mladý život.

A keď prišiel mier, tí čo sa ho dožili, znovu sa mužne pustili do práce. Vo fabrike, i vo svojej láske k bezmotorovému lietaniu, ktoré z nich nevyprchalo ani v hrôzostrašných chvíľach vojny. Museli však začínať prakticky od začiatku. Smutný bol pohľad na vlastnými rukami vybudovaný hangár pri Malých Kršteňanoch. V skutočnosti bol prázdny, až na poškodené vetrone. V júni 1945 vznikol prípravný výbor pre znovu založenie Slovenského národného aeroklubu, predsedom bol Ferdinand Trebichavský. V tých časoch nadviazal Samko Sivák prerušené kontakty s priateľmi na letisku v Otrokoviciach - s pánmi Bačovským, Šťastným a ďalšími. Plachtári s veľkým úsilím opravovali to, čo im po vojne zostalo, aby mohli čo najskôr začať s praktickým výcvikom. V auguste 1945 bol založený Slovenský národný aeroklub v Bratislave, v hoteli Carlton. Predsedom bol Kornel Filo. SNA mal tri odbory - motorový, plachtársky a aeromodelársky. Zápal pre vec a pomoc vedenia podniku, ktoré opäť pomohlo materiálne, umožnil, aby sa už na jeseň roku 1945 opäť začalo s bezmotorovým lietaním. Na "kopci" sa slávilo mnoho úspechov a výsledkov, no nechýbali ani chvíle smutné. Tie prišli pri nepodarených štartoch a pristátiach, ale aj pri termických a svahových letoch. Celkove sa tu za celú dobu leteckej činnosti stali dve ťažké nehody, z ktorých jedna, žiaľbohu, skončila tragicky. 23. septembra 1945 zahynul pri nej Imro Horník pri lietaní nad svahom. Bola to tragická udalosť pre všetkých, ktorí ho poznali, ako jedného z veľkých nadšencov lietania. Ale život, a s ním aj lietanie, išli ďalej.

Ťažké boli začiatky v motorovom odbore. Vtedy už medzi letcami Baťovian boli aj skúsení vojenskí piloti z Povstania Ernest Vavrovič a František Krähenbiel (?). Motorári začali začiatkom 1946-teho roka s teoretickou výukou. Záujemcov bolo veľa, ale neboli lietadlá a vhodné letisko pre výcvik. V lete 1946 už prebiehali práce na novom letisku za fabrikou, neďaleko tehelne v Šimonovanoch.. Výstavba bola financovaná firmou Baťa. Vedenie podniku zakúpilo pre svoje potreby 2 lietadlá typu Zlín-181 a 14 lietadiel, z prebytkov Spojeneckých armád, typu Piper. Šéfpilotom bol František Krähenbiel a učiteľom lietania Ernest Vavrovič. Tu sú počiatky leteckej životnej púte Eduarda Homolu. Vyučil sa za leteckého mechanika, absolvoval plachtársky výcvik. Aeroklubáci nemali ešte svoje motorové lietadlá . S lietaním na "kopci" sa postupne končilo. Vedenie firmy Baťa však pochopilo ich ťažkosti a vypomohlo tým, že povolili používať dve lietadlá typu Zlín-181 Bücker na udržiavacie lety športových pilotov na vyhliadkové lety. Okrem toho MNO pridelilo jedno lietadlo typu PO-2 "Kukuruznik" tiež na vyhliadkové lety. Telom i dušou športového letectva v Baťovanoch, popri profesionálnych podnikových pilotoch, bol aj Rudolf Kroupa. Jeho praktické skúsenosti pri opravách a údržbe lietadiel odovzdával ochotne ostatným. Po vyradení z radov pilotných žiakov stal sa čoskoro inštruktorom a pomáhal pri výcviku nových žiakov. Anton Biskupič 26. apríla 1946 získava plachtársky preukaz "B" č.248.

V súvislosti s výcvikom motorových pilotov sa žiada pripomenúť, že k povojnovej propagácii motorového lietania značne prispel letecký deň 31. augusta 1946 za súčinnosti Ústredia Slovenského národného aeroklubu, čsl. vojenského letectva a domáceho aeroklubu. Návštevníci videli nielen umenie motorovej a bezmotorovej pilotáže, ale aj ukážky parašutizmu a leteckej modelárskej činnosti. Dovtedajšia činnosť aeroklubu a tento letecký deň prispeli k ďalšiemu rozšíreniu členskej zák1adne aeroklubu, ktorý sa čoskoro dostal medzi najaktívnejšie na Slovensku. Svojou činnosťou prispievali k usporiadaniu leteckých dní, a tým aj propagácii letectva v Prievidzi, Holíči, Nových Zámkoch, Handlovej, Nitre a vo Svite pod Tatrami.

Prvý kurz na motorových lietadlách začal sa 15. augusta 1946. V priebehu výcviku boli od Povereníctva dopravy pridelené baťovianskym motorárom dva "pajpre", ktoré už boli vlastníctvom Slovenského národného aeroklubu. Historická udalosť sa odohrala v Baťovanoch 10. novembra 1946. V sále Spoločenského domu sa konalo slávnostné vyradenie prvých devätnástich motorových pilotov na Slovensku, ku ktorým prehovoril povereník dopravy Kazimír Bezek, za civilné letectvo na Slovensku jeho riaditeľ Ing. Jarunek, za firmu Baťa jej generálny riaditeľ a čestný predseda odbočky SNA Jozef Trojan. Prezidiálny šéf povereníctva dopravy dr. Chalupa vyzdvihol činnosť letectva na Slovensku a zdôraznil, že vyradením prvých športových pilotov v Baťovanoch bolo vidieť, že letectvo tu našlo priaznivú pôdu pre úspešný vývoj a charakterizoval úzku spojitosť medzi baťovianskym podnikaním a leteckou myšlienkou. Za armádu pozdravil vyradených pilotov plukovník letectva Mikuláš Lisický. Za vyradených pilotných žiakov poďakoval Ing. Šimko a predseda odbočky SNA Ján Červeň. Celkove sa v roku 1946 nalietalo vyše 500 letových hodín, čo pri existujúcich ťažkostiach bol obdivuhodný výkon.

V ďalších štyroch rokoch na populárnych "pajproch" pod vedením inštruktorov Vavroviča a Krähenbiela sa vyškolilo ďalších 57 pilotov motorového lietania. Medzi nimi bol aj Eduard Homola a Anton Biskupič. Homola ukončil výcvik 17. novembra a Biskupič 26. novembra 1947. Získal preukaz pilota turistických lietadiel a osvedčenie o zápise do československého registra letcov číslo 3101. Z Baťovian odchádza 10.júna 1948 do západného Nemecka a odtiaľ po získaní víza do USA.

Na americkú zem vystúpil 7.februára 1949. Hneď v lete začal lietať na SWIFT 125. Nebol však americkým občanom, tak nemohol dostať rádiofonistický preukaz. Mohol však pokračovať na hydroplánoch, na ktorých nalietal 40 hodín. Potom odišiel "na vojnu". Slúžil 3 roky, a čuduj sa svete, že kde - na česko-nemeckých hraniciach v západnom Nemecku. Po návrate z vojenskej služby Veteránsky úrad mu platil ďalšie lietanie. Vstúpil do leteckého klubu, kde boli 4 katolícky kňazi. Lietali sme na CESSNE 120, a neskôr som si priplácal jednu pätinu k poplatku za letovú hodinu na CESSNE 140. Nalietal celkove 200 letových hodín. Získal americký preukaz spôsobilosti obchodného pilota s prístrojovou kvalifikáciou, a v decembri 1953 ukončil výcvik na dvojmotorových lietadlách PIPER AZTEC a BEECHCRAFT D50. Takýto bol jeho postup za povolaním pilota. V januári 1954 sa zamestnal vo firme METEOR AIR TRANSPORT na letisku v Teterboro (štát New Jersey) ako druhý pilot na dvojmotorových lietadlách C46 Commando. Boli to ťažké lietadlá hmotnosti asi 24 000 kg. Firma mala zmluvu s Ford Motor Company na prevoz automobilových súčiastok z New Jersey do Detroitu, v štáte Michigan. Odlety z Teterbora boli o 21.00 hodine a späť z Detroitu ráno o 04.00 hod. Lietalo sa takmer všetko v noci. Koncom roka 1954 bol preložený na 4-motorové lietadlá DC-4, hmotnosť lietadla asi 34.000 kg. S týmto lietadlami sa prevážali americký vojaci podľa požiadaviek z jedného štátu do druhého. V roku 1956, po skončení revolúcie v Maďarsku, vozili maďarských utečencov z Európy do USA. Odlety boli z Mníchova, Viedne a Belehradu. Lety z New Yorku do Mníchova alebo do Viedne trvali, podľa smeru a rýchlosti vetra od 18 do 21 hodín. Na palube sa vždy po 8 hodinách letu menili posádky. V roku 1959 začal lietať pre leteckú spoločnosť TRANS CARIBIAN AIRLINES, so strediskami v Chicagu, New Yorku (letisko JFK, vtedy Idlewild) a na Miami (Florida). V januári 1960 som získal preukaz spôsobilisti dopravného pilota na lietadlo C-46. Lietal už ako kapitán medzi Miami a Karibskými ostrovmi. V máji 1960 sa stal kapitánom na DC-4, a keďže bol najmladší, bol zaraďovaný len na tie najhoršie lety, ktoré nikomu "nevoňali". Napríklad z New Yorku do San Antonia (Texas). Dozvedel sa, že firma VIDMAR hľadala pilota na krátkodobé využitie (1 až 2 dni v týždni), tak v čase neletových dní u TCA začal lietať aj pre nich. V roku 1962 bol preložený na 4-motorové lietadlo LOCKHEED CONSTELATION. Začal lietať na linke z San Juan (Puerto Rico). Zase takmer všetko nočné lety - odlet z Chicaga bol o 23.45 hod. a prílet do San Juan o 07.30 ho. Boli to však nezabudnuteľné zážitky. Keď napríklad v decembri odlietavali z Chicaga bolo tam 35°C pod nulou, ale o 8 hodín po prílete do San Juan tam už bolo 25 až 30°C nad nulou. Spali od deviatej ráno do tretej poobede. Z izby vybehli plávať rovno do mora. Boli to veľmi príjemné odpočinky, ale potom nás čakala cesta späť do studeného Chicaga. Tu som sa stretol s budúcou manželkou Monou. Svadbu mali v roku 1961. V roku 1964 mu vo firme VIDMAR ponúkli stále zamestnanie ako pilot na lietadle BEECHCRAFT BE50. O dva roky neskôr (1966) firma STANLEY kúpila firmu VIDMAR. Lietalo bolo malé, tak firma kúpila CESSNU 421, ktorá však mala jeden technický problém za druhým. Tak v roku 1968 kúpila firma nové lietadlo FAIRCHILD MERLIN 2B. Nalietal na ňom asi 6000 hodín, predali ho a kúpilo sa nové lietadlo FAHAWKER SIDLEY 125-800. Všetky lietadlá boli vždy úplne nové a prelietavali sme ich vždy z výrobného závodu do firmy. Vo firme STANLEY prežil 30 rokov ako šéfpilot. Nalietal celkove viac ako 25000 letových hodín a od 1.januára 1993 je na dôchodku.

Začiatkom 1947-ho roka prebiehali už v plnom prúde melioračné úpravy na vyvlastnených pozemkoch v katastri Malých Bielic. Rodilo sa nové letisko s trojdráhovým systémom. Dráhy boli s trávnatým povrchom, drenážované, v smere / dĺžke 080°- 260°/ 1240 m, 170°- 350°/ 740 m a 040°- 220°/ 1290 m. Projektanti uvažovali i s betónovými dráhami a so štvornásobnými hangarovacími kapacitami ako sú dnes. Zo dňa na deň tu vyrastla provizórna administratívna budova s príručným hangárom a opravárenskou dielňou. Budova bola celodrevenej konštrukcie so škvárovou výplňou. Celé Baťovany žili v prípravách na otvorenie letiska.

Dňa 23. apríla 1947 bol založený paraodbor v SNA v Bratislave. Popri plachtároch rozvíjali svoju činnosť nielen motoroví letci, a1e aj leteckí modelári. Chlapci modelári, ktorí boli zálohou bezmotorového i motorového lietania sa svojmu obecenstvu za účasti iných klubov úspešne predstavili na celoslovenských pretekoch leteckých modelárov 29. júna1947. Bola to posledná veľká udalosť na starom letisku pri fabrike. Napriek tomu, že modelárska špička Slovenska bola práve v tomto období na pretekoch v Londýne, boli to preteky s vysokou úrovňou. V kategórii motorových modelov zvíťazil domáci pretekár Čikkel pred klubovým kolegom Jandačkom. Bezmotorové modely najlepšie lietali Karolovi Kiliánovi, ktorý zvíťazil pred Emilom Tencerom. Karol Kilián, ktorému sa letectvo stalo nielen koníčkom, ale aj profesiou, a žiaľ aj osudom. Tragicky zahynul pri skúšobnom lete na motorovom lietadle.

Rodný list súčasného letiska v Malých Bieliciach sa datuje od 24. augusta 1947. Stalo sa tak po niekoľkomesačnej organizovanej a dobrovoľnej práci členov miestnej odbočky SNA, ale aj pracovníkov firmy Baťa. Baťovany - malé priemyselné mestečko žilo v tento deň v nezvyčajnej slávnostnej atmosfére. Od skorých ranných hodín boli miestni nadšenci lietania pripravení urobiť všetko, aby slávnostné odovzdanie nového letiska Baťovany-Bielice prebehlo bez najmenšej chyby. Vzácnych hostí - povereníka dopravy Bezeka, generála vojenského letectva Ambruša a generálneho riaditeľa Trojana - privítal predseda miestnej odbočky SNA Ján Červeň. Po oficiálnom otvorení letiska nasledoval veľkolepý letecký program, vyplnený ukážkami leteckej akrobacie vojenských a civilných pilotov. Na letisku sme videli veľké dopravné "dakoty", malé rýchle stíhačky Spitfire a Mosquito, a ľahké dopravné a turistické lietadlá najnovších typov. Verejnosti sa prvýkrát predstavili aj leteckí modelári. Nad letiskom s ohlušujúcim rachotom preletel aj roj bombardérov, ktorý oživil nepríjemné a smutné spomienky na vojnové roky. Vyvrcholením krásnej a nezabudnuteľnej slávnosti boli zoskoky prvých šiestich parašutistov na pôdu nového letiska. Mená týchto aktérov sú nám tiež neznáme. Na záver bola v hangári prvá letecká veselica. Baťovany sa tak stali leteckou križovatkou v celoštátnom a medzinárodnom rámci a otvorili sa nové perspektívy rozvoja športového letectva. V Baťovanoch sa urobili 26.8.1947 prvé propagačné zoskoky.

S rokom 1948 bolo úzko späté založenie parašutistického odboru v Baťovanoch, ktorý sotva bol založený, začal vyvíjať svoju činnosť. Už v apríli1948 usporiadal tu letecký odbor Povereníctva dopravy kurz pre pomocných inštruktorov parašutizmu. Vedúcim kurzu boli Laco Vašečka, Viktor Ilavský a za baťoviansku odbočku prehovoril k účast- níkom predseda parašutistického odboru Fero Pavúk, bývalý príslušník II. paradesantnej brigády. "To, čo sa inde pokladalo za hmlistý sen, to v Baťovanoch uskutočňovali za jeden deň", také boli chvály na baťovianskych aeroklubákov z celého Slovenska.

Do prvého praktického parašutistického kurzu sa prihlásilo 80 záujemcov. Ukončilo ho 38 chlapcov a 2 dievčatá. Výcvik trval 64 dní. Prvé zoskoky sa konali 14.4.1948 ešte na letisku za fabrikou. Skákalo sa z lietadla DC-3 OK-VZD, v ktorom bola posádka pilot Jozef Jakab, mechanik Anton Budko a rádiotelegrafista Ján Masáre. Skákalo sa z výšky 300 m na automatické otváranie padákov RZ-20, bez záložných padákov. Na jeden štart skákalo 20 parašutistov. Najstarší parašutista z Baťovian, Pavol Zdravecký, nastupoval k svojim prvým zoskokom do striebristej "dakoty" s rovnakou radosťou, ako mladý 17-ročný Jožko Ziman(?). V ten deň mali prvé zoskoky: Viktor Bôbik, Jozef Baláž, Silvester Barta, Ján Bašo, Karol Čongrády, Rudolf Dedík, František Eliáš, Štefan Fašanga, Augustín Habalčík, Milan Horský, Karol Hritz, Ján Kochanský, Ján Kiac, Peter Mamrák, Emil Mišovský, Ján Novák, Pavel Páleník, František Pavúk, Pavol Piatnica, Anton Podolec, Milan Podolec, Štefan Pisko, Jozef Sitaš, Rudolf Strmeň, Jozef Šuc, Ján Šupa, Ján Trnka, Ladislav Vančo, Jozef Vaňo, Juraj Višňovský, Viliam Šubert, Jozef Žolčák.Mária Kosáčová a Elena Neštinová-Uhrová boli prvými parašutistkami našej republiky. Ďalší veľkolepý športový deň sa odohral na našom letisku 20. júna 1948 a usporiadala ho Baťova škola práce. Najmladšie 16-18-ročné baťovianske parašutistky - Mária Nagyová, Mária Zvonková, Mária Frťalová, Leopoldína Grosspeppelová, Marta Lazarová a Anna Hubinová, absolvovali v tento deň tiež svoje prvé zoskoky. Slávnostné dekorovanie umocnilo krásne pocity z prvých zoskokov. Členská základňa parašutistov v Baťovanoch sa začala neuveriteľne rozrastať. Uvažovalo sa aj o tom, že Baťovany sa stanú sídlom parašutistov celej Česko-Slovenskej republiky a historické materiály hovoria, že boli najväčšou odbočkou v strednej Európe. Najväčšiu zásluhu na tejto skutočnosti mal generálny riaditeľ národného podniku Baťa, Jozef Trojan, ktorý bol veľkým priaznivcom všetkých leteckých športov v Baťovanoch.

Tým sa otvorili aj nové perspektívy rozvoja športového letectva v našom meste a okolí. Potvrdzuje to aj rok 1948, kedy sa vycvičilo 22 pilotov, z toho dve ženy - Mária Kosáčová a Elelena Neštinová-Uhrová. Boli to prvé pilotkymotorového lietania na Slovensku po roku 1945.

Plachtársky odbor mal v roku 1948-om 4 klzáky a 3 školné vetrone a približne 60 plachtárov. Lietali sa len gumové a navijákové štarty. Nových záujemcov o lietanie bolo stále viac a viac, akoby letecká myšlienka vkĺzla do srdca každého mladého obyvateľa Baťovian a širokého okolia. Bo1 však veľký nedostatok inštruktorov a lietadiel. Predsedom plachtárskeho odboru bol Karol Kilián a celá záťaž výcviku ležala na ramenách obetavých inštruktorov Rudolfa Imrišku a Karola Salatnaya.

Baťovianski motoroví piloti - šéfpilot František Krähenbiel a pilot Ernest Vavrovič za pomoci športových pilotov Františka Svorada, Ing. Šimku, Karola Salatnaya a Karola Kiliána nalietali v roku 1948 viac ako 160.000 km na letoch do Prahy, Bratislavy, Svitu, Zlína a Liberca. Vedúci leteckého oddelenia bol pilot Vladimír Bužek. Toto oddelenie patrilo dopravnému oddeleniu, ktorého vedúcim bol skúsený letecký pracovník a podpredseda SNA v Baťovanoch Štefan Pavelka. Na letisku Bielice-Baťovany mal už národný podnik koncom roka 1948 šesť lietadiel - Sokol, Zlín, Fairchild a "pajpre". O bezporuchový chod leteckej dopravy sa starali šéfmechanik RudolfKroupa (?) a mechanici EduardHomola a Štefan Reško. Prvým správcom letiska bol od jeho otvorenia Štefan Kramár - až do 11. 5. 1948, kedy túto funkciu odovzdal Ondrejovi Lučkovi. Obidvaja boli zamestnancami Správy štátneho civilného letectva. Ondrej Lučko vykonával funkciu až do 23. apríla 1951 a Štefan Kramár bol v období odovzdania funkcie Lučkovi účtovníkom letiska. Tieto údaje sú získané z pokladničného denníka, ktorý sa dodnes zachoval. V tomto období bola ustanovená funkcia náčelníka letiska, do ktorej bol menovaný Rafael Černý, ako prvý náčelník na našom letisku.

V januári 1949 pribudlo do lietadlového parku jedno dvojmotorové lietadlo Ae-45. V tomto roku, presne 9.februára 1949, boli Baťovany premenované na Partizánske a o štyri dni národný podnik Baťa na Závody 29. Augusta n.p. Intenzívne pokračovala príprava ďalšej generácie nových parašutistov. V tomto roku absolvovalo výcvik 37 chlapcov a 4 dievčatá. Jozef Brňo, Ladislav Bolčák, Rudolf Čapka, Gustáv Čapko, Anton Čelko, Jozef Danko, Jaroslav Fagan, Jaroslav Galet, Ján Grežo, Jozef Haládek, František Hubek, Jozef Humaj, Bohuš Hujsi, Pavel Križan, Michal Kankara, Jarmila Kulichová, Juraj Kubala, František Lackovič, Ján Lešanič, Alfred Masár, Michal Mihál, Emília Osuská, Ján Panák, Michal Pekanič, Ján Plutko, Michal Povala, Irena Rechová, Milan Rech, Pavol Sedílek, Jaroslav Blažek, Rudolf Slimák, Gustáv Smolinský, Ignác Struhár, Jozef Skorka, Ján Suchánek, Miroslav Šťasný, Miroslav Šenkerik, Michal Šovinec, František Turček, Anna Vicenová, Jozef Vlkovič, Karol Žákovič. Skákali už na padákoch VJ-1, ale ešte stále bez záložných padákov. V tomto roku pribudli noví inštruktori: Peter Mamrák, Jozef Šuc, Ladislav Vančo, Štefan Pisko, Viktor Bôbik, Anton Podolec, Marta Lazarová, Elena Zorvanová, Mária Zvonková. Počas roka okrem výcviku stavali aj prekážkovú dráhu na "Ostrove lásky", ako tento voľný priestor za riekou Nitrou všetci volali. Prekážková dráha mala 14 rôznych prekážok a bola 350 m dlhá. Boli tu aj zariadenia na ktorých sa nacvičoval výskok z lietadla, kontrola otvárania padáka po výskoku, jeho riadenie, nácvik otvárania záložného padáku v prípade poruchy, pristávanie na prekážky, do lesa, do vody a na zem.

V povojnovom období, v rokoch 1945-1950, pričinením desiatok nadšencov, tých ktorí začínali v roku 1940, i tých ktorí pribudli po oslobodení našej vlasti, sa letecký šport v našom meste rozvíjal všestranne veľmi úspešne. Na tom mali osobitný podiel jeho vtedajší organizátori Ing. Ján Bajla, Ing. Gustáv Šimko a Ján Červeň, ako i vedenie závodu, ktoré pre rozvoj letectva malo dostatok pochopenia. Aj z pohľadu dneška im patrí uznanie a poďakovanie.

Po roku 1950 nastala nová etapa v rozvoji športového letectva v našom meste. Vytvorili sa kvalitatívne nové, priaznivé podmienky aj pre rozvoj leteckého športu. Na pomerne mladom letisku v Malých Bieliciach sa stretli generácie takzvane starých letcov, ktorí boli pri kolíske vzniku tohoto športu u nás a prešli ohňom Povstania. Tá s príkladnou ochotou podala ruku generácii nových nadšencov športového lietania. Väčšina z nich si doposiaľ s úsmevom spomína na tvrdú drezúru inštruktorov motorového lietania Enka Vavroviča, Fera Krähenbiela, a inštruktorov bezmotorového lietania Gaba Moravčíka a Ruda Imrišku. Za to sú im dodnes - už muži a otcovia rodín - povďační, že ich tak zodpovedne zasvätili do dobývania modravých výšok.

V dňoch 22. mája - 1. júna1950 konali sa na našom letisku IV. národné preteky plachtárov za účasti štrnástich najlepších plachtárov zo Slovenska. Na pretekoch sa hodnotilo prevýšenie a preletená vzdialenosť. Absolútnym víťazom pretekov sa stal Ing. Štefan Pleško z Bratislavy, Gustáv Šmehýl 2., Pavol Poliaček 3. Dosiahnuté výsledky počas pretekov boli veľmi cenné, lebo po prvý raz v histórii česko-slovenského plachtárstva sa uskutočnili prelety slovenských pohorí od západu na východ. Boli to prvé preteky, ktoré organizovali naši aeroklubáci. Medzi pozitíva tohoto obdobia patrí i výcvik baníckej mládeže v bezmotorovom lietaní. Rok 1950 sa vyznačoval masovým rozvojom parašutizmu. V tomto roku malo parašutistické stredisko vycvičených spolu už 113 parašutistov za tri roky. Hlavné ťažisko bolo v Odbornom učilišti ZDA Partizánske. Výcvik sa vyznačoval vysokou úrovňou inštruktorov Jána Valachoviča, Petra Mamráka, Jozefa Šuca, Ladislava Vanču, Vojtecha Žolčáka, Antona Podolca, Štefana Pisku, Karola Čongrádyho, Rudolfa Slimáka z Bošian a ďalších. Nadšením oplývali aj samotní cvičenci, ktorí spoločne s inštruktormi si vybudovali výcvikové stredisko. V tomto období inštruktori pri rozvoji parašutizmu aktívne pomáhali prakticky na celom Slovensku, ba i na Morave. Napríklad Anton Podolec, Milan Rech a Jozef Prochác na výzvu odišli pracovať do HNB, aby v Handlovej pomohli vytvoriť parašutistickú základňu.

Dňa 2. novembra 1951 bol SNA a jeho aerokluby začlenené do Dobrovoľného zväzu ľudového letectva -DOSLET. Na letisku vzniklo Krajské stredisko parašutizmu ako zložka DOSLET-u. Do funkcie krajského inštruktora nastúpil náš odchovanec Emil Tencer , ktorý sa vrátil od výsadkového vojska. Krajským náčelníkom DOSLET-u v Nitre bol dôstojník Kodíček. Jeho príchodom sa práca podstatne skvalitnila. Robili sa propagačné zoskoky v Bošanoch, Topoľčanoch, Handlovej, Uhrovci a inde.

V. národné preteky plachtárov sa konali v dňoch 1. - 15. júla 1951 opäť na našom letisku. Lietalo sa na Šohajoch VT-125. Celkovým víťazom sa stal Gustáv Šmehýl zo Žiliny. Počas pretekov Vilo Hudec splnil preletom dlhým 320 km podmienku na zlaté "C" a Dorníny z Bratislavy prevýšením 5 200 m získal vzácny "diamant".

Dňa 16. novembra 1952bol založený Zväz pre spoluprácu s armádou - ZVÄZARM, čím bol umožnený ďalší rozmach lietania. Celá činnosť v aerokluboch začala sa direktívne zameriavať na prípravu brancov a záloh pre Česko-Slovenskú ľudovú armádu. Letiská sa zapĺňali leteckou technikou veľkého počtu typov, ktoré začal chŕliť letecký priemysel. Boli vytvorené krajské aerokluby. Náš aeroklub patril do Krajského aeroklubu v Nitre, ktorého náčelníkom bol major Róbert Vesperín (?). Určite si každý z vás naňho spomína ako na skúseného pilota a inštruktora, ktorý vycvičil, preskúšal pred prvým samostatným letom a preškolil na nový typ mnoho pilotov. Cieľavedome viedol aj svoju manželku Jarmilu Vesperínovú-Čejkovú, ktorá svoje umenie v leteckej akrobacii predvádzala na rôznych podujatiach. Pripomeňme si aspoň jej akrobatické vystúpenie na C-5 na veľkolepom leteckom dni pri príležitosti otvorenia IV. majstrovstiev sveta v zoskoku padákom v Bratislave, dňa 3. augusta 1958.

Rok 1952 možno považovať za zlom vo výcviku bezmotorových pilotov, lebo sa prešlo na systematický výcvik pomocou dvojsedadlových vetroňov a to podľa presne stanovených vyučovacích osnov. Je nesporné, že vo výcviku bol to veľký pokrok. Začalo sa organizovať aj výkonné bezmotorové lietanie spojené s vytrvalostnými preletmi a výškovými letmi. Dobré výsledky, ktoré športoví letci v Partizánskom dosahovali im umožňovali zvyšovať si kvalifikáciu v rôznych odborných kurzoch, ktoré uskutočňovala Ústredná letecká a parašutistická škola vo Vrchlabí. Tu sa členovia aeroklubu škoĺili v meteorológii, akrobacii a výkonnom lietaní. Viacerí absolvovali kurzy učiteľov I. triedy, ako i kurzy aerovlekov zameraných na dvoj- a trojvlek.

Kvalitatívny pokrok nastal v parašutizme, keď pod vedením sovietskeho parašutistu - inštruktora Žornika bol v Česko-Slovensku poriadaný kurz voľných pádov. Z Partizánskeho sa ho zúčastnili Emil Tencer, Jozef Poliaček a Štefan Pisko. Týmto bol daný impulz pre ďalší rozvoj športového parašutizmu. Prejavilo sa to v roku 1953 na Majstrovstvách Č-SR v zoskoku padákom v Ostrave. Majstrom republiky stal sa Štefan Pisko. Jeho kvality ho predurčili k tomu, aby sa stal krajským inštruktorom Východoslovenského kraja. Štefan Pisko ako prvý parašutista v republike obdržal titul Majster športu. V roku 1953 Ján Valachovič skákal na Celoštátnych leteckých dňoch v Prahe.

Na I. CPZ vo Vrchlabí robí Eduard Homola mechanika a vlekára na C-104.

V júli 1953-ho roka bolo naše letisko dejiskom plachtárskych závodov. Počasie však účastníkom neprialo, a tak namiesto plánovaných dlhých preletov, lietala sa akrobacia na "luňákoch". Možno to bola práve moc prírody, ktorá si zahrala s osudom mladého Pavla Krajčoviča, ktorý dňa 19. júla 1953 odštartoval z nášho letiska k svojmu poslednému letu. Jeho "luňák" sa vo vzduchu pri obrátenom premete roztrhal a v troskách zahynul človek, ktorý mal pred sebou život a radosť z lietania ... "Možno keby...", to magické spojenie, používané pri tragédiách, bolo v ten deň preletové počasie, tak by bol ešte medzi živými...

V máji 1954 roku došlo k prvej zmene vo vedení letiska. Do funkcie náčelníka bol menovaný Alfréd Chotváč (?). Pri spomienkach na päťdesiate roky musíme si pripomenúť, že na našom letisku bola zriadená aj hydrometeorologická stanica s rádioslužbou. Boli tu v rôznych obdobiach zamestnaní páni František Jursa, Pavol Sáliš, Žaťko, Ján Koš (?) a František Formela. Stanica bola zrušená koncom roka 1969.

Medzi významné udalosti tohoto obdobia patril v roku 1955 nácvik na I. celoštátnu spartakiádu. Na vzdušné vystúpenie sa v rámci republiky pripravovalo 27 aerovlekov, z toho 9 na Slovensku, konkrétne v Partizánskom. Aj miestny aeroklub bol poctený tým, že na nácvik bola vybraná dvojica Eduard Homola ako motorový pilot a Štefan Pavelka ako pilot vetroňa. Aj táto dvojica sa pričinila o úspešné vystúpenie aerovlekov na I. CS. Deviatka aerovlekov zo Slovenska sa ešte pred pražským vystúpením s úspechom predstavila na leteckých dňoch v Partizánskom a Nových Zámkoch. Na I. celoštátnej spartakiáde sa uskutočnili zoskoky padákom a zúčastnil sa i Július Vojcelek, ktorý bol vycvičený v našom aeroklube. V tom istom roku vytvorila skupina Vladimír Zámečník, Ján Valachovič a Časnocha z výšky 1500 m s výdržou 15 sekúnd na presnosť pristátia čs. rekord.

Tento rok bol charakteristický ešte tým, že v Partizánskom boli vyškolené prvé pilotky bezmotorového lietania. Boli to Anna Ottová-Laššová a Božena Moravčíková. Obdobie po roku 1955 bolo v znamení výdatnej materiálnej pomoci od nadriadených i miestnych orgánov. Aeroklub v Partizánskom predovšetkým vďaka svojej aktivite dostával náležitý prísun leteckej techniky. Ale od nadriadených orgánov boli aj náročné požiadavky. Ústredné orgány aeroklubu určili počet štartov rôznych druhov, počet nalietaných hodín a počet vycvičených letcov a výsadkárov. Splnenie takto určených plánov si vyžiadalo veľa doslova úmornej práce. Ale bola to práca radostná a veľká väčšina členov klubu dávala do nej svoj voľný čas i celé srdce. Rokom 1955 stúpla kvalitatívna úroveň lietania i celého výcviku. Prešlo sa na systematické lietanie podľa palubných prístrojov. Súčasťou výcviku bezmotorových pilotov stal sa aj výcvik v leteckej akrobacii.

26.-30. júna 1956 sa v Partizánskom konala krajská súťaž v dvoch disciplínach, a to zo 600 m na cieľ a z 1500 m , bodovanie polohy tela pri voľnom páde. Súťaže sa v najväčšom počte zúčastnili športovci II. tr. Zo žien súťažila len Helena Mjartanová z Novák. Športovci I. triedy súťažili medzi sebou mimo súťaž. Úspech dosiahla skupina v zložení Zámečník, Marko, Valachovič pri zoskoku zo 600 m na cieľ, keď dosiahla výkon v priemere 13,09 m od stredu. A tak vytvorila čs. rekord. Štefan Švarc vytvoril svetový rekord s okamžitým otvorením padáka zo 600 m na presnosť pristátia na padáku PD-47. Ján Valachovič zase svetový rekord zo 600 m s výdržou na presnosť pristátia. Padli aj rekordy dokonca svetové! Michal Marko, Vladimír Zámečník a Ján Valachovič nočným zoskokom zo 4000 m výšky, keď preleteli voľným pádom 3500 m utvorili čs. rekord. Tento zoskok sa uskutočnil na letisku Nové Zámky 26. júla 1956. Päťčlenná skupina športovcov v zložení Zámečník, Švarc, Marko, Mjartanová a Valachovič skákala 29.júla 1956 na letisku v Partizánskom z výšky 5250m z lietadla C-3 voľným pádom 85 sekúnd. To bol ďalší neoficiálny čs. rekord v tejto triede. V roku 1956 Ján Valachovič, Vladimír Zámečník a Helena Kepáková-Mjartanová účinkovali v Tatabányi, MĽR na leteckom dni.

V roku 1957 úspešné ťaženie našich parašutistov pokračovalo. Na oblastne j súťaži v zoskoku padákom, ktorá bola súčasne aj I. ročníkom Memoriálu Štefana Pisku a konala sa na našom letisku, reprezentovali náš aeroklub veľmi úspešne Ján Valachovič a Helena Mjartanová-Kepáková. Ján Valachovič sa stal víťazom zoskokov z výšky 2600 m a s výdržou 40 sekúnd, počas ktorej sa hodnotilo 6 horizontálnych otočiek o 360°. V celkovom hodnotení sa umiestnil na 7. mieste. Oveľa väčšiu radosť mala Helena Mjartanová-Kepáková, ktorá zvíťazila vo všetkých troch hodnotených úlohách. Dosiahnutými výsledkami si obidvaja zabezpečili účasť na majstrovstvách ČSR, kde svoje úspechy zopakovali. V roku 1957 Aeroklub Partizánske usporiadal I. majstrovstvá Slovenska. Majstrom Slovenska v zoskoku s vykonaním figúr počas voľného pádu z výšky 1500 m stal sa Ján Valachovič. Celkove sa umiestnil na 3. mieste, čím si vybojoval účasť na V. majstrovstvách ČSR v zoskoku padákom, kde v tejto disciplíne svoj úspech zopakoval. Na Majstrovstvách Slovenska medzi ženami bola Helena Mjartanová-Kepáková prvá. Na Majstrovstvách ČSR vyhráva kombinovaný zoskok z 1500 m s výdržou 15 sekúnd na presnosť pristátia. Na výročie oslobodenia 9. mája Ján Valachovič skákal z vrtuľníka Mi-4 ako jeden z desiatich parašutistov ČSR s padákom PTCH z výšky 800 m s výdržou 8 sekúnd na štadión Strahov v Prahe.

V tom istom roku zasiahli do bojov o medaily aj naši plachtári. Na III. celoštátnych plachtárskych závodoch vo Vrchlabí sa umiestnil v celkovom hodnotení náš Anton Valo (?) na 13. mieste. Lietalo sa na výkonných vetroňoch VT-425 "Šohaj". A bol to práve on, ktorý dosahoval veľmi dobré výsledky aj v klubovom lietaní, korunované ziskom zlatého odznaku FAI. Stal sa jeho prvým držiteľom v našom aeroklube a trvalo to viac ako desať rokov, keď sa k nemu pridali v roku 1969 ďalší "zlatí" plachtári - Rudolf Mlčák (?) a Marián Szabó. A tak už v roku 1957 mal Aeroklub Partizánske akrobatickú bezmotorovú leteckú trojku v zložení Alexander Boroš, Milan Grupáč a Gabriel Moravčík, ktorá sa svojím umením predstavovala na rôznych leteckých dňoch na Slovensku. V tomto smere výrazného úspechu dosiahol Anton Valo, ktorý sa zúčastnil výberovej súťaže pilotov akrobatov na VT-107 LUŇÁK a v rámci Česko-Slovenska získal prvé miesto. Bol nominovaný na I. Majstrovstvá sveta v Gdaňsku. Majstrovstiev sa však nezúčastnil, lebo Česko-Slovensko odrieklo účasť. V tomto roku sa započalo aj s organizovaným nočným motorovým lietaním, ktoré sa uskutočnilo v Nových Zámkoch. V tomto roku získava Eduard Homola inštruktora motorového lietania.

V roku 1958 došlo k zmene náčelníka letiska. Do funkcie bol ustanovený Vojtech Fülöp, ktorý ju vykonával k plnej spokojnosti všetkých odborov až do roku 1964. Pod jeho vedením už v roku 1959 dosiahli aeroklubáci pekné výsledky. Na II. Majstrovstvách ČSR v leteckej akrobacii v Otrokoviciach obsadil Anton Valo 9. miesto, kam postúpil ako tretí najlepší slovenský akrobat.

Na veľkom Leteckom dni v Partizánskom v roku 1959 konala sa unikátna ukážka odhodu dvoch padákov a pristátia na záložnom padáku, ktorú predviedol náš Jozef Petráš. Letecký deň mal pre svoj pestrý a bohatý program veľký ohlas v širokom okolí. V tomto roku bol odovzdaný hangár Brno do užívania. Ján Valachovič sa stal druhý raz preborníkom kraja v zoskoku padákom. Parašutisti nezabudli na rekordy, preto sa 17. Júna 1959 pokúsili v skupine Ján Valachovič, Ján Bartolen, Vladimír Kavický o zoskok z výšky 1500 m v Partizánskom výkonom 5,623 m prekonali doterajší čs. rekord.

. Štefan Švarc vytvoril svetový rekord s okamžitým otvorením padáka zo 600 m na presnosť pristátia na padáku PD-47. Ján Valachovič zase svetový rekord zo 600 m s výdržou na presnosť pristátia.

Prešlo ďalšie, opäť úrodné obdobie športového letectva v Partizánskom. Roky 1950 až 1960 sú charakterizované tým, že bolo menej verejných vystúpení, ale o to intenzívnejšie pulzoval život na samotnom letisku. Boli to roky mimoriadne aktívnej prípravy vo všetkých druhoch činnosti, či už išlo o prípravu pre motorové i bezmotorové lietanie, parašutizmus a letecké modelárstvo, alebo i takú činnosť, ako bolo vlastnými rukami zhotovenie štartovacieho navijáka, ktorý sa v ro- ku 1950 dal do užívania.

V rokoch 1956 - 1958 sa ročne pripravilo okolo 30 motorových pilotov-brancov. Činorodosť tohoto obdobia potvrdzuje aj skutočnosť, že spomedzi nich, letectvu profesionálne zostalo verných 28 pilotov.

V roku 1960 dochádza k novému územnému rozdeleniu našej republiky. Na Slovensku vznikli tri kraje. V športovom letectve to znamenalo splynutie bývalých krajov. Z krajských aeroklubov Nitra a Bratislava vznikol jeden - Západoslovenský, do ktorého patrilo aj Partizánske.

VI. Plachtárske majstrovstvá Slovenska organizoval Slovenský výbor Zväzarmu v roku 1960. Dejiskom konania bolo letisko v Partizánskom. Tieto majstrovstvá už mali taký charakter, aký sa stotožňuje so súčasným pojmom plachtárskych majstrovstiev. Hodnotila sa na nich už len ulietnutá vzdialenosť a v prípade splnenia disciplíny preletová rýchlosť. Na týchto majstrovstvách sa zrodilo najväčšie prekvapenie v histórii slovenských súťaží vôbec. Majsterkou Slovenska sa stala Hana Czihalová zo Spišskej Novej Vsi. Tieto majstrovstvá sa lietali na typoch VT-25, VT-125

a VT-425. Súťažilo 28 pretekárov a letelo sa 6 disciplín. Na druhom mieste sa umiestnil Jozef Ott z Nitry a náš DušanBarták bol tretí.

Plachtári v roku 1960 nalietali 547 hodín, 1841 km, 1972 navijákových a 408 aerovlekových štartov.

Mária Mikušková-Šóokyová na krajskej súťaži v paradisciplínach Bratislave sa umiestnila na druhom mieste. Zúčastnila sa parasúťaže Beim Sportfest der SV Dynamo Münchenberg v NDR a vybojovala 2. miesto. V roku 1961 vyhrala krajskú súťaž v Bratislave a na VII. majstrovstvách ČSSR v Liberci sa umiestnila na 10. mieste. Na krajskej súťaži v paradisciplínach Bratislave v roku 1962 sa umiestnila na 2. mieste. V roku 1963 zúčastnila v Lučenci na III. ročníku Memoriálu Juraja Kriváňa a umiestnila sa na 2. Mieste, v Chrudimi na VIII. Majstrovstvách ČSSR sa umiestnila na 14. mieste. Vladimír Kavický na III. ročníku Memoriálu Juraja Kriváňa v Lučenci v disciplíne na presnosť zo 600 m zvíťazil.

VII. Plachtárske majstrovstvá Slovenska sa konali v Nitre v dňoch 10. - 20. mája 1964. Súťažilo 30 vetroňov v dvoch kategóriách. V "jednosedadlovkách" zvíťazil Jozef Smolka (?) z Trenčína a v "dvojsedadlovkách" Dobrovič - Barták z Ražňan. Naša posádka Jozef Zajac - Vojtech Pauk bola tretia.

Plachtári v roku 1964 nalietali 336 hodín, 3636 km, 1437 navijákových a 156 aerovlekových štartov.

Na IV. ročníku Memoriálu Juraja Kriváňa v Lučenci v disciplíne na presnosť z 1000 m , komplexy z výšky 2000 m i v konečných výsledkoch zvíťazila Mária Šookyová, družstvo v zložení Valachovič, Kavický, Kosorín, Chudík, Janáček v konečnom poradí skončili na 3. mieste.

V roku 1965 prebral funkciu náčelníka letiska Eduard Brázdovič. Prišiel práve v období, keď sa celkom vážne uvažovalo o zastavení činnosti na našom letisku a o jeho úplnom zrušení.

Mária Mikušková-Šookyová v oblastnej súťaži v paradisciplínach v Kamenici nad Cirochou sa umiestnila na 1. a 2. mieste a v Očovej na IX. Majstrovstvách ČSSR sa stala majsterkou republiky v zoskoku padákom. Majstrovstiev sa zúčastnil i Vladimír Kavický.

V roku 1966 na medzinárodnej súťaži v paradisciplínach, ktorá sa konala v Nitre, sa Mária Mikušková umiestnila na 11. mieste a reprezentovala náš aeroklub aj na Majstrovstvách svetav zoskoku padákom v Lipsku. Svojim parašutistickým umením, no hlavne 5. miestom na svete v zoskoku z výšky 2000 m s výdržou 30 sekúnd s komplexom figúr pri voľnom páde za 10,4 a 9,8 sekundy, prispela k striebornému úspechu čs. družstva žien. I. ročníka memoriálu Štefana Baniča v Senici v zoskoku z 1000 m Mikušková sa umiestnila na 3. mieste a to isté miesto získalo družstvo v zložení Chudík, Kosorín, Tomašovič, Vajda, Petráš.

Na jeseň pri bilancovaní výsledkov bezmotorového odboru sa na základe skutočností konštatovalo, že výsledky nie sú úmerné možnostiam. Príčinu sme videli predovšetkým v malých možnostiach lietať v klubových, resp. medziklubových súťažiach, kde mohli naši športovci získať väčšie skúsenosti. Toto poznanie dalo podnet aj k zrodu dnes už uznávanej súťaže v bezmotorovom lietaní. S pekným návrhom prišiel Július Gendiar (?) a ten bol v roku 1967 zrealizovaný. Jej organizátori nemohli súťaži dať priliehavejší názov, ako Memoriál Alexandra Makarenka. Meno zakladateľa nášho aeroklubu je medzi našimi športovými letcami trvalým pojmom. S organizovaním takejto súťaže bolo dosť starostí, ale bolo tu aj vedomie prekrásneho cieľa. Patronát nad touto súťažou prevzala miestna organizácia Zväzu protifašistických bojovníkov a zakúpila putovný krištáľový pohár pre víťaza. Súťaž sa stala veľmi populárnou medzi slovenskými plachtármi a ako história ukázala, boli takmer vždy, z dôvodu veľkého záujmu, problémy s nomináciou. S menšími prestávkami z objektívnych príčin sa konala pravidelne každý rok. Organizátori sledovali vždy jeden cieľ - zapojiť do súťaže čo najviac domácich závodníkov a podľa kapacitných možností pozývať závodníkov z ostatných aeroklubov. Súťaž, ako sa neskôr ukázalo, splnila svoje poslanie.

Rok 1967 sa zapísal smutnými písmenami do našej histórie, lebo došlo k tomu, o čom sa pred rokom iba uvažovalo. Letisko, ktoré pri svojom zrode malo trojdráhový systém, bolo odrazu na pokraji veľkej priepasti. Jedna dráha, ktorá zostala ako torzo, bola orientovaná tak, že po výstavbe 140 m vysokého komína pre ZDA neboli dodržané predpisom dané sklony prekážkových rovín. Bolo to veľmi ťažké obdobie a na letisku vládla smutná atmosféra. Vynaložilo sa maximálne úsilie, presedelo sa množstvo hodín na rokovaniach, hľadala sa cesta, ako činnosť na letisku obnoviť. Sťa neuveriteľný sen visel na nástenke telegram, ktorý zakazoval akúkoľvek prevádzku. Niekoľkomesačná prestávka bola tou najbolestnejšou ranou do sŕdc všetkých, ktorí pokračovali v tradíciách zakladateľov aeroklubu - a nebolo ich málo. Iskierka nádeje však stále tlela. Tí skôr narodení si však stanovili métu, a za tou išli. Elán opäť zvíťazil. Našiel sa správny chodníček, ktorým sa bolo treba uberať. Pootočenie osi a posunutie prahu dráhy o niekoľko stupňov a metrov, umožnilo skalným aeroklubákom sadnúť opäť do kabín lietadiel a v dlani zovrieť "knipel". Nikdy nezabudneme na obetavosť Ing. Michala Hallu (?), Jána Nešťáka a Júliusa Gendiara, ktorí i za cenu svojho osobného voľna dokázali, že dobrá vec sa z mysle ľudí nedá len tak ľahko vymazať. Letisko mohlo naďalej rozkvitať a poskytovať vyžitie desiatkam nadšencov lietania a parašutizmu z nášho mesta a blízkeho okolia.

Víťazom I. ročníkaMemoriálu Alexandra Makarenka, v roku 1967, stal sa Ing.Alojz Bollo z Aeroklubu Martin.

V tom istom roku na I. Majstrovstvách v plachtení žien v Trenčíne náš aeroklub reprezentovala Anna Zimániová, ktorá sa umiestnila na 10. mieste.

Ani parašutisti sa nedali zahanbiť. Mária Mikušková nás reprezentovala na X. Majstrovstvách ČSSR v zoskoku padákom v Břeclavi, kde sa umiestnila na 16. mieste. VI. ročník Memoriálu Juraja Kriváňa v Očovej vyhráva Mária Mikušková.

A prišiel rok 1968. Slovenskí aeroklubáci konštatovali na svojom spoločnom zasadnutí v Nitre, že rozvoj leteckej činnosti v posledných rokoch pod vedením Ústredného výboru Zväzarmu nenapredoval, ba v mnohých prípadoch boli urobené kroky späť. Podľa skúseností členovia aeroklubov nedôverovali ÚV Zväzarmu a žiadali v rámci demokratizácie zmeniť celý systém riadenia a vedenia leteckých športov. Žiadali, aby právomoc rozhodovania o celkovej koncepcii bola daná voleným orgánom Aeroklubu ČSSR. Pri tejto príležitosti volení zástupcovia ustanovili Slovenský národný aeroklub ako vrcholný riadiaci orgán slovenského letectva. Z nášho aeroklubu boli do dočasného výboru SNA zvolení Ján Nešťák a Anton Valo.

Život aj v našom aeroklube bežal ďalej. V II. ročníku MAM bol opäť jeho víťazom Ing. Alojz Bollo z Aeroklubu Martin.

Plachtári v roku 1968 nalietali 652 hodín, 8661 km, 798 navijákových a 349 aerovlekových štartov.

Naši motoroví piloti sa 5. mája 1968 zúčastnili najväčšieho podujatia športových letcov na Slovensku, ktorým bol prelet 35 člennej skupiny nad monumentálnym pamätníkom Milana Rastislava Štefánika na Bradle.

Navigačná súťaž, na ktorej sme mali našu posádku Anton Lipár (?) a Eduard Homola na Ae-45, sa konala na letisku v Kladne. Po návrate z tejto súťaže prišiel už tragický 21. august 1968. Čo sa dialo na našom letisku? Deň predtým prebiehali prípravy letiska na návštevu nejakého generála zo sovietskeho DOSAAF-u, ktorý mal prísť na družobnú návštevu do základnej organizácie Zväzarmu v ZDA. Čistili sa všetky miestnosti, priestory v hangároch a celé okolie letiska. Všetci si iste dobre pamätáte lesk a pompéznosť takýchto akcií. Ráno sa schádzali členovia aeroklubu na letisku už okolo šiestej hodiny - tak ako bola dohoda. Niektorí sa o okupácii dozvedeli až tam, bolo len málo takých, ktorí o tom vedeli už od polnoci. Oblohu popísali vo veľkých výškach prúdové lietadlá iba jedným smerom - z východu na západ. Nikto si to nevedel vysvetliť, na čo bol ten cirkus deň predtým ... Možno to bola náhoda, ale na našom letisku nebol ani jeden vojak, ani jeden tank, či lietadlo "bratských" okupačných armád. Lietanie bolo dočasne zastavené.

Z dennej tlače sme sa dozvedeli o havárii lietadla L-200 Morava, prevádzkovateľa ČSA, poznávacej značky OK-SFC, ktoré pilotoval náš priateľ Rudolf Imriška. V službách ČSA nalietal vyše 6000 hodín. Hlavná redakcia Televíznych hodín neraz využila služby aerotaxi na prepravu významných aktualít. I poslednú službu vykonal v prospech televízie. Tragicky zahynul vo veku 43 rokov pri výkone náročného povolania, ktoré mal tak rád.

Vo februári 1969 sa konala v Brne ustanovujúca konferencia Aeroklubu ČSSR. Slovenský národný aeroklub, ktorý bol ustanovený v Ružomberku-Liskovej, viedol na tomto rokovaní jeho predseda Pavol Veslár. Začalo sa blýskať na lepšie časy. Ale ozaj len blýskať. Snaženie sa postupne rozplývalo, až sa Slovenský národný aeroklub rozpadol, lebo na ministerstve bola žiadosť o registráciu zamietnutá. 14. decembra 1969 plénum SNA v Bratislave vzalo na vedomie rozhodnutie Ministerstva vnútra o registrácií Zväzarmu SSR a zamietnutí registrácie SNA ako samostatnej organizácie. Plénum rozhodlo prijať pomenovanie AZ SSR ( Aeroklub Zväzarmu Slovenskej socialistickej republiky). Nastalo obdobie kádrových previerok, na ktoré doplatili hlavne tí, ktorí sa snažili o lepšiu budúcnosť aeroklubov. Medzi nimi bol aj Pavol Veslár, ktorý bol vylúčený z radov lietajúcich.

Táto stať sa nedotýkala bezprostredne činnosti nášho aeroklubu, ale v rámci informovanosti všetkých o dianí v rokoch 1968-69 na úseku športového letectva, považoval som za potrebné toto uviesť. Najsmutnejšie na tom však bolo to, že život sa dostal do starých koľají a muselo sa naďalej konať tak, ako totalitný komunistický režim diktoval.

V roku 1969 sme Ing. Alojza Bolla tipovali za prvého definitívneho držiteľa tejto pre nás vzácnej trofeje. Pre zlé letové podmienky a tri nesplnené disciplíny však víťaz súťaže MAM nebol vyhlásený.

V septembri 1969 sa na letisku v Nitre konali V. Majstrovstvá ČSSR v leteckej navigácii. Tu nás reprezentovali Jozef Sýkora (?) - Anton Hedera (?) a umiestnili sa na 10. mieste.

Do aeroklubov boli z armády dodávané vrtuľníky Mi-1. Na preškolenie bol vyslaný Eduard Homola, ktorý od roku 1969 vykonával funkciu náčelníka letiska. Funkciu leteckého mechanika od augusta 1968 do augusta 1969 vykonával Marián Szabó, ktorého vystriedal Dušan Ondruška.

V auguste 1969-ho roka na II. ročníku plachtárskej súťaže dvojsedadlových vetroňov o "Pohár LET-u, n. p., Kunovice" náš aeroklub reprezentovali Marián Szabó a Július Gendiar.

Na Majstrovstvách Slovenska v Lučenci sa Viliam Kosorín v disciplíne zoskok jednotlivcov na cieľ z 1000 m, 6 zoskokov sa umiestnil na 2. mieste, v družstvách zvíťazilo Partizánske v zložení Jozef Paninár st., Viliam Kosorín a Jindřich Veselý. Márii Mikuškovej v tomto roku bol udelený titul Majster športu.

IV. Majstrovstvá SSR v leteckej navigácii sa konali v októbri 1970 na našom letisku. Naše posádky Anton Lipár - Jozef Sýkora a Stanislav Mikuška - Anton Hedera sa umiestnili na 4. a 9. mieste.

Víťazstvo IV. ročníka MAM získal Milan Vitáliš z Banskej Bystrice.

Plachtári v roku 1970 nalietali 765 hodín, 10360 km, 975 navijákových a 553 aerovlekových štartov.

Viliam Kosorín v roku 1970 na XI. Majstrovstvách Slovenska v Ražňanoch na presnosť pristátia obsadil 2. miesto. Na Majstrovstvách sveta v klasiskom lyžovaní vo Vysokých Tatrách v roku 1970 do Areálu snov skákali 12 parašutisti z celej ČSSR, medzi nimi aj dvaja z Partizánskeho - Viliam Kosorín a Ján Valachovič. Eduard Homola sa zúčastňuje ako pilot jedného z piatich dvojmotorových lietadiel L-200 Morava celoštátnej akcie "SMER PRAHA" poriadanej k 25.výročiu oslobodenia ČSR.

V roku 1971 náš aeroklub reprezentoval na Majstrovstvách Slovenska Viliam Kosorín, ktorý obsadil opäť 2. miesto v presnosti pristátia.

Víťazom prvého malého jubilea, V. ročníka MAM v roku 1972, stal sa domáci nadšenec bezmotorového lietania Jozef Zajac, Jozef Kuník bol 2.

XV. Plachtárske majstrovstvá Slovenska sa konali od 1. - 9. júla 1972 v Partizánskom.

V roku 1972 náš aeroklub opäť reprezentoval na Majstrovstvách Slovenska Viliam Kosorín, ktorý obsadil celkove 3. miesto. V tomto roku získal Viliam Kosorín titul Majster športu v parašutizme.

V. ročník Majstrovstiev Slovenska v leteckej navigácií sa konal v dňoch 8. - 10. septembra 1972 v Spišskej Novej Vsi a náš aeroklub reprezentovali Jozef Sýkora - Gustáv Beliansky - obsadili 7. miesto. Na medzinárodnej navigačnej súťaži Memoriál Žwirka a Wigury, nás prvýkrát v histórii navigačného lietania reprezentovala posádka Jozef Sýkora - Anton Lipár (24. miesto), ktorá sa konala na letisku v Zábřehu a letela sa i v PĽR.

Na X. PM ČSSR vo Vrchlabí nás reprezentovali Jozef Kubica (31. miesto), Jozef Zajac (33.) a Marián Szabó (34.).

Od roku 1973 sa poriadali súťaže v brannom parašutistickom viacboji. Pozostávali zo streľby, behu na 3000 m, plávania

na 100 m, zoskok na presnosť pristátia jednotlivcov a družstiev. Na Majstrovstvách Slovenska v roku 1973 Marián Mikulovský vyhral súťaž v zoskokoch na presnosť pristátia, družstvo skončilo celkove na 2. mieste.

Na VII. Majstrovstvách Č-SSR v leteckej navigácii v septembri 1973 na letisku v Nitre naša posádka Jozef Sýkora - Gustáv Beliansky obsadila 8. miesto.

Majstrovstvám predchádzala medzinárodná navigačná súťaž Memoriál Žwirka a Wigury, na ktorej nás reprezentovala spomínaná posádka. V ďalších ročníkoch to bola ešte posádka Ing. Pavel Haško - Marián Szabó.

XVI. Plachtárske majstrovstvá SSR uskutočnili sa v dňoch 28. júla - 10. augusta 1973 v Partizánskom, Kuník sa umiestnil na 19.mieste.

VI. ročník MAM v roku 1973 - zvíťazil Jožko Zajac, potvrdil svoje kvality a dlhoročné skúsenosti aj v tomto ročníku.

Pri bilancovaní našej činnosti zaslúžia si mimoriadnu pozornosť XVII. Majstrovstvá Slovenska v plachtení, ktoré sa konali v dňoch 20. júla - 3. augusta1974 opäť na našom letisku. Boli skutočne historické, lebo majstrom Slovenska sastal po prvýkrát pretekár z nášho aeroklubu Jozef Kuník a odvtedy to ešte nikto nezopakoval.

V roku 1974 sme nadviazali družbu s Aeroklubmi v Zbraslaviciach a Chrudimi, ktorá sa úspešne rozvíjala.

Od roku 1975 začali aeroklubáci organizovať ďalšie dve medziklubové súťaže, dodnes veľmi populárne - Po stopách obuvníckeho priemyslu - v leteckej navigácii a Pohár partizánskej brigády Jána Žišku - v klasických disciplínách v zoskoku padákom. Na počesť 30. výročia SNP uskutočnili parašutisti Viliam Kosorín a Ján Valachovič zoskok na námestie SNP v Partizánskom a Aeroklub Partizánske poriadal I. ročník súťaže družstiev v zoskoku padákom O pohár partizánskej brigády Jána Žišku. Základ tejto partizánskej brigády tvorili parašutisti vycvičení v ZSSR. Veliteľ brigády Leopold Póla bol aktívny parašutista aj neskôr. Odvtedy sa táto súťaž konala takmer každý rok na letisku v Partizánskom a zúčastňovali sa jej družstvá zo Slovenska, Čiech a Moravy.

K tomuto vedenie aeroklubu pristúpilo z toho dôvodu, aby umožnilo získavať čo najviac skúseností na súťažiach nižších a tieto zúročiť na vrcholných podujatiach. A že to bolo správne, svedčil aj úspech našej dlhoročnej navigačnej posádky Ing. PavelHaško - Marián Szabó na Majstrovstvách ČSSR v Nitre, kde v silnej konkurencii stáli na bronzovom stupni víťazov. Súťaž "Pohár partizánskej brigády Jána Žišku" nám prinášal striedavé úspechy. Medzi najvýznamnejšie patrili 1. miesto Jána Vargu a Jozefa Paninára, st. v presnosti pristátia a víťazstvá nášho družstva v celkovom hodnotení. Aj v roku 1975 družstvo Partizánskeho skončilo na Majstrovstvách Slovenska celkove na 2. mieste.

Parašutizmus bol jedinou odbornosťou, v ktorej sa podarilo našim členom získať tituly majstrov športu - a boli to títo: Vladimír Zámečník, Helena Mjartanová-Kepáková, Ján Valachovič a Mária Šookyová-Mikušková, z nich Valachovič, Kosorín a Zámečník sú držiteľmi odznaku FAI s tromi diamantmi.

Oslavy 30. výročia SNP sme dôstojne pozdravili veľkým leteckým dňom s bohatým programom a po dlhoročnej prestávke sa konali aj vyhliadkové lety. Najatraktívnejším číslom bolo vystúpenie na dvoch prúdových lietadlách L-39 Albatros, ktoré si diváci mohli po pristátí pozrieť aj na zemi. Sólo akrobaciu predviedol na L-39 Juraj Šouc (?) zalietaváci pilot AERO Vodochody. Veľkú zásluhu na organizácii tohto podujatia mal vtedajší predseda aeroklubu Anton Lipár.

V parašutistickom výcviku sme v rámci domácej súťaže uskutočnili prvé zoskoky do vody na neďalekom bagrovisku pri Žabokrekoch nad Nitrou.

V roku 1975 sme Jožkovi Zajacovi všetci domáci fandili, aby sa stal prvým definitívnym držiteľom putovného pohára nášho "Makarenka". Ale šport je už taký. Aj keď len veľmi tesne, ale predsa v VII. ročník MAM skončil na druhom mieste za svojim klubovým kolegom Mariánom Szabóom, Jozef Kuník 6., Július Gendiar 15. Potom z objektívnych príčin nastala päťročná pauza v organizovaní tejto súťaže.

XVIII. Plachtárske majstrovstvá Slovenska v dňoch 12. - 26. júla 1975 v Partizánskom, víťazom sa stal Eugen Strečko z Aeroklubu Nové Zámky, Jozef Zajac 9., Jozef Kuník 24.

XIX. Plachtárske majstrovstvá Slovenska v dňoch 3. - 17. júla 1976 opäť v Partizánskom, víťazom sa stal Ján Česnek z Aeroklubu Žilina, Marián Szabó 4., Jozef Zajac 10. a Jozef Kuník 12.

Plachtári v roku 1975 nalietali 669 hodín, 6125 km, 2323 navijákových a 503 aerovlekových štartov.

Parašutistická súťaž Pohár PBJŽ rok 1976 - zoskok na presnosť pristátia Ján Vargal. miesto, družstvo bolo druhé.

V dňoch 20. - 21. augusta 1976 sa uskutočnil II. ročník leteckej navigačnej súťaže "Po stopách obuvníckehopriemyslu". Víťazom sa stala posádka Ing. Peter Zeman - Karol Íro z Trnavy, Gustáv Beliansky - Jozef Sýkora (7.), Eduard Čeleda - Boris Tureček (?) (8.).

Náčelník letiska Eduard Homola odišie1 v roku 1976 do starobného dôchodku. Letectvu v Partizánskom zostal verný celý svoj život. Začínal ako letecký mechanik, bol vlekárom, vysadzovačom, inštruktorom motorového lietania. Bol vždy vzorom pre každého nového adepta lietania. Svoje umenie preukázal už vo svojich leteckých začiatkoch, keď dňa 11. 7. 1958 pri požiari pravého motora a jeho následnom vysadení s lietadlom Siebel C-3, OK-ADH dokázal pristáť bez poškodenia na letisku. Po odchode na zaslúžený odpočinok zostal naďalej robiť leteckého mechanika až do roku 1978, kedy na jeho miesto nastúpil Jaroslav Navrkal. Oddanosť Eduarda Homola letectvu a výsledky, ktoré dosiahol, boli už v roku 1967 ocenené najvyšším vyznamenaním Medzinárodnej leteckej federácie (FAI) v Paríži - diplomom Paula Tissandiera.

Pri tejto príležitosti je vhodné spomenúť aj mená ostatných leteckých mechanikov, ktorí pracovali na našom letisku. Okrem tých v príhovore už spomenutých, to boli: Jozef Ott, Jozef Barták, Martonka, Bohuslav Slováček, Vojtech Halmo (?) a Miroslav Herna.

XX. Plachtárske majstrovstvá Slovenska na letisku v Holíči, v roku 1977, Marián Szabó 6. a Jozef Zajac 13.miesto.

Plachtári v roku 1976 nalietali 888 hodín, 17554 km, 1795 navijákových a 476 aerovlekových štartov.

Na I. ročníku Letu Strážovskou hornatinou na letisku v Dubnici nad Váhom sa zúčastnili posádky MariánSzabó - Ing. Pavel Haško (4.) .

V roku 1977 na Majstrovstvách Česko-Slovenska v zoskoku padákom obsadila Katarína Melušová-Matvoňová 2. miesto v celkovom hodnotení. Družstvo žien skončilo celkove na 3. mieste. V tom istom roku na MajstrovstváchSlovenska vyhrala streľbu a celkove skončila druhá. JánVarga vyhral súťaž na presnosť pristátia.

Pohár PBJŽ v roku 1977 - zoskoky družstvo Partizánskeho 1. miesto, celkove 2. miesto.

Po odchode Eduarda Homolu do starobného dôchodku prevzal funkciu náčelníka (ale až v roku 1978) Dušan Ondruška, ktorý ju vykonáva dodnes a radí sa na prvé miesto v dĺžke pôsobenia v tejto funkcii na našom letisku.

XXI. Plachtárske majstrovstvá Slovenska v Nitre v roku 1978, Marián Szabó 7., Jozef Zajac 29. a Jozef Kuník 31.

III. ročník súťaže v leteckej navigácii "Po stopách obuvníckeho priemyslu", ktorý sa konal 11. - 13. augusta 1978, víťazom sa stal Ing. Jozef Kríž z Aeroklubu Žilina a EduardČeleda z nášho aeroklubu sa umiestnil na 2. mieste, PavolRóža 6., Boris Tureček 8.

IV. ročník Majstrovstiev Západoslovenského kraja v leteckej navigácií - zvíťazil Eduard Čeleda, Pavol Róža 4., Boris Tureček 6.

V dňoch 14. - 17. septembra 1978 sa na letisku v Trnave prvýkrát konali Majstrovstvá Slovenska v leteckej navigácii v sólo obsadení. Z nášho aeroklubu sa zúčastnili - Marián Szabó, ktorý sa umiestnil na 3. mieste, ďalej Ing. Pavel Haško a Pavol Róža.

Začiatkom roka 1978 sa uskutočnilo stretnutie prvých parašutistov nášho aeroklubu pri príležitosti 30. výročia vzniku parašutizmu na Slovensku, ktorého základy boli založené práve u nás.

Pohár PBJŽ v roku 1978 - presnosť pristátia Jozef Paninár - 1. miesto.

V roku 1978 sa začali prípravné práce na výstavbe riadiacej veže a napojenie hangára Brno na elektrickú sieť. Nadšenci rogalového lietania pod vedením Jána Tichého a Rudolfa Valáška zhotovujú podľa dostupných výkresov prvý závesný klzák (rogalo) Štandard. V októbri sa uskutočnili prvé lety na kopci medzi obcami Sádok a Krnča. Prvý let uskutočnil Ján Tichý asi v 5-10 metroch nad terénom v trvaní do jednej minúty. V zápätí uskutočnil aj Rudolf Valášek druhý historický vzlet.

II. ročníka navigačnej súťaže Let Strážovskou hornatinou v Dubnici nad Váhom sa zúčastnil Ing. Pavel Haško (7.).

IV. ročníka Memoriálu Žwirka a Wigury v Jelenej Góre (PĽR) sa zúčastnili Ing. Pavel Haško a Marián Szabó (23).

Prebor Západoslovenského kraja v plachtení sa konal v dňoch 13. - 22. júla1979 v Holíči. Zúčastnil sa na ňom Jozef Kuník, Ivan Meluš,Miroslav Sluka.

III. ročníka navigačnej súťaže Let strážovskou hornatinou sa zúčastnili Ing. Pavel Haško (9.), Marián Szabó (12.) a Pavol Róža (17.).

IV. ročník PSOP sa konal v dňoch 3. - 5. augusta 1979. Víťazom sa stal Jaroslav Marek z Aeroklubu Holešov, EduardČeleda (3.), Pavol Róža (5.) a Boris Tureček (8.).

X. majstrovstiev Česko-Slovenska v leteckej navigácií vo Vrchlabí sa zúčastnili Ing. Pavel Haško (17.) a MariánSzabó (27.).

V roku 1979 družstvo žien v skupinovom zoskoku bolo na 1. mieste, celkove bolo druhé. Pohár PBJŽ rok 1979 - zoskok družstva 2. miesto, celkom družstvo nášho aeroklubu - 1. miesto.

V roku 1979 sa opäť lietalo na svahu kršteňanského kopca, ale na závesnom klzáku (rogalo). Jozef Kuník tu svahoval 5 minút so Štandardom.

V tabuľkách výsledkov celoštátnej plachtárskej súťaže sa Aeroklub Partizánske umiestnil na 26. mieste a v navi- gačnom rebríčku na 8. mieste. Plachtári v roku 1979 nalietali 818 hodín, 12648 km, 1408 navijákových a 609 aerovlekových štartov. Motorový piloti nalietali 2210 štartov a 637 hodín z toho na aerovlekoch 112 hodín a na vysadkách 15 hodín, 30 štartov.

40. výročie založenia Aeroklubu Partizánske sme oslávili slávnostným otvorením riadiacej veže, pri príležitosti stretnutia v Hornej Vsi v dňoch 13. - 14. septembra 1980. Postupne sa vybavila rádiostanicou Becker, ozvučením a ďalším potrebným zariadením. "Otcom" budovania letiska v tomto období bol Róbert Chúťka a členovia Rady klubu. Na myšlienku využitia požiarnych schodov zo zrušeného objektu elektrárne na schodište riadiacej veže prišiel Julo Gendiar, ktorý sa otvorenia veže už nedožil... Pavol Meliš spracoval stavebné výkresy a Ing. Ján Zubák výrobné výkresy konštrukcie riadiacej veže.

Podľa spomenutých podujatí vidíme, ako životaschopná je súčasná generácia športových letcov v Partizánskom. Ich pričinením pri príležitosti 30. výročia SNP usporiadali veľký letecký deň, v ktorom nechýbala moderná letecká technika spojená s ukážkami výsadkárov a vyhliadkových letov. A takto by sme mohli vyratúvať aj ďalšie úspechy a iniciatívu. Tak ako nadšenci športového letectva pred 40 rokmi si budovali podmienky pre pestovanie týchto prekrásnych záľub, tak aj v súčasnosti si členovia aeroklubu zveľaďujú letisko v Malých Bieliciach. Svojpomocne, vlastnými rukami si prebudovali osvetlenie, ktoré tu po dlhé roky chýbalo. Vlastným pričinením na letisku vyrástla riadiaca a kontrolná veža. Predstavuje to stovky brigádnických hodín najmladších generácií športových pilotov a parašutistov. Ako v počiatočných rokoch zrodu nášho športového letectva, aj v súčasnosti je zdrojom upevňovania úprimných priateľských vzťahov v duchu tradícií zakladateľov športového letectva v našom meste. Poďakovanie patrí všetkým tým, ktorí priložili ruku k spoločnému budovaniu letiska zvlášť vtedajšiemu vedeniu Závodov 29.augusta a GR OGAKO v Partizánskom za ich materiálu, finančnú a morálnu pomoc.

V dňoch 18. - 22. júna1980 sa na letisku v Dubnici nad Váhom konali IX. Majstrovstvá Slovenska v leteckej navigácii a IV. ročník Let strážovskou hornatinou, na ktorom sa zúčastnili Ing. Pavel Haško (3.) a Marián Szabó (11).

Víťazom V. ročníka leteckého navigačného preboru sa stal Jaroslav Majzlan z Aeroklubu Prievidza, Pavol Róža (6.), Boris Tureček (9.) a Eduard Čeleda (11.).

V júni roku 1980 sa opäť konal už VIII. ročník Memoriál Alexandra Makarenku a víťazom sa stal Daniel Polonec z Aeroklubu Martin.

Prebor Západoslovenského kraja v plachtení sa konal v dňoch 13. - 26. Júla1980 v Holíči. Účastníci: Pavol Ďuriš, Ladislav Kolík, Ing. Vladimír Hallo.

Plachtári v roku 1980 nalietali 745 hodín, 7519 km, 1766 navijákových a 448 aerovlekových štartov.

IV. ročník súťaže PBJŽ v roku 1980 - Aeroklub Partizánske - I. družstvo 1. miesto, II. družstvo 5. miesto, presnosť pristátia jednotlivcov Rastislav Vargic (3.), Marián Mikulovský (5.), Ján Čapla (7.), Jozef Paninár,st. (12.), Vladimír Vrábel (14.), Jozef Bencel (16.), Ján Varga (20.) a Milan Zjara (31.).

Prebor Západoslovenského kraja v plachtení sa konal v dňoch 8. - 18. augusta1981 v Holíči. Účastníci: Jozef Kuník (5.), Ing. Ján Zubák, Bohumil Vašek, Jozef Zajac, Pavol Ďuriš.

II. Plachtárske majstrovstvá Slovenska juniorov sa konali v Nitre v dňoch 16. - 22. júna 1981. Zúčastnil sa na nich Ladislav Kolík, umiestnil sa na 6. mieste a nominoval sa na XXIII. Plachtárske majstrovstvá Slovenska, ktoré sa konali v dňoch 3. - 18. júla 1981 v Nitre a umiestnil sa na 29. mieste.

Na XI. majstrovstvách Česko-Slovenska v leteckej navigácií v Trnave sa Ing. Pavol Haško umiestnil na 3. mieste

a Marián Szabó na 7. mieste.

V. Letu Strážovskou hornatinou sa zúčastnili Ing. Pavel Haško a umiestnil sa na 3. mieste a Marián Szabó na 14. mieste.

Prebor Západoslovenského kraja v plachtení sa konal v dňoch 10. - 24. júla1982 na letisku v Holíči. Jozef Kuník sa zúčastnil ako hlavný rozhodca.

XXIV. Plachtárske majstrovstvá Slovenska v roku 1982 v Nitre, Jozef Kuník 16. miesto.

V celoštátnej plachtárskej súťaži (CPS) sa Aeroklub Partizánske umiestnil na 34. mieste.

VII. ročník súťaže v leteckej navigácii "Po stopách obuvníckeho priemyslu" sa konal v dňoch 3. - 4. júla 1982. Pavol Róža z nášho aeroklubu obsadil 3. miesto.

Na X. majstrovstvách Slovenska v leteckej navigácií v Poprade sa Marián Szabó umiestnil na 4. mieste, Pavol Róža 5., Ing. Pavel Haško 6., Boris Tureček 15.

VI. Letu Strážovskou hornatinou sa zúčastnil Ing. Pavel Haško a umiestnil sa na 3. mieste.

Prebor Západoslovenského kraja v plachtení sa konal v dňoch 25. júla - 7. augusta 1983 v Partizánskom. Účastníci: Jozef Kuník - zvíťazil, Jozef Zajac 6., Ing. Ján Zubák 11., Bohumil Vašek 16., Ladislav Kolík 18.

XI. ročník MAM v roku 1983 - zvíťazil Milan Vitališ z Aeroklubu Sliač, Jozef Zajac 2., Ladislav Kolík 3., Bohumil Vašek 6., Ing. Ján Zubák 11., Ing. VladimírHallo 14., Rudolf Valášek 15., Peter Bielich 17.

Pavol Ďuriš sa zúčastnil III. majstrovstiev Stredoslovenského kraja v plachtení v dňoch 24. júla - 5. augusta 1983 v Prievidzi na L-13 a umiestnil sa na 18. mieste.

Na jubilejných XXV. Plachtárskych majstrovstvách Slovenska v Nitre sa Jozef Kuník umiestnil na 20. mieste.

V celoštátnej plachtárskej súťaži sa Aeroklub Partizánske umiestnil na 14. mieste. Plachtári v roku 1983 nalietali 1065 hodín, 26038 km, 893 navijákových a 1328 aerovlekových štartov.

Na VIII. ročníku PSOP sa Pavol Róža umiestnil na 4.mieste, ďalší účastníci boli Ing. Anton Pavlen a Ján Varga.

Na XII. Majstrovstvách Česko-Slovenska v leteckej navigácií v Liberci nás reprezentovali Ing. Pavol Haško 23., Pavol Róža 24. a Marián Szabó 26.

V tomto období sa vybudovala plynofikácia letiska.

Na Majstrovstvách Západoslovenského kraja, ktoré boli súčasne súťažou o Pohár partizánskej brigády Jána Žišku, Rastislav Vargic sa umiestnil na 3. mieste, Anton Školka 9., Jozef Bencel 11. Róbert Chúťka počas súťažných letov pristál núdzovo s AN-2 do terénu v priestore Žabokriek nad Nitrou (pri benzínovej pumpe).

Memoriálu Janka Mičicu v leteckej navigácii v Martine sa zúčastnili Pavol Róža, umiestnil sa na 3. mieste a Ing. Pavel Haško bol 5.

Na XII. ročníku MAM v roku 1984 zvíťazil Jozef Zajac, Peter Bielich bol 6., Ing.Vladimír Hallo 10., Ing. Ján Zubák 14., Rudolf Valášek 15., Ivan Meluš 16., Pavol Ďuriš 19., Jozef Brida 20.

Dlhoročný problém s otváraním hangára Brno sa stal už minulosťou. Odstránili sme starý betón a vodiace koľajnice ťažkých hangárových dverí. Urobili sme nové základy, položili nové koľajnice, po ktorých dnes chodia nové železo-hliníkové krídla dverí.

IX. ročník súťaže v leteckej navigácii "Po stopách obuvníckeho priemyslu" sa konal v dňoch 22. - 24. júna 1984. Bol významný tým, že zvíťazil domáci závodník Pavol Róža, Ing. Pavel Haško bol 4.

Majstrovstvá Slovenska v leteckej navigácii s medzinárodnou účasťou konali sa na letisku v Lučenci. Zúčastnili sa na nich Ing. Pavel Haško - 2. miesto, Pavol Róža bol 3. a Ing. Anton Pavlen 8. Hlavný podiel na organizácií majstrovstiev mal Marián Szabó, ktorý pripravil všetky tréningové a súťažné trate.

Prebor Západoslovenského kraja v plachtení sa konal v dňoch 15. - 24. augusta 1984 v Nitre. Účastníci: Jozef Zajac sa umiestnil na 3. mieste, Ladislav Kolík bol 13., Bohumil Vašek 14., Ing. Ján Zubák 20. a Peter Bielich bol 21.

XXVI. Plachtárske majstrovstvá Slovenska v Nitre v roku 1984 - Jozef Zajac bol 15., Jozef Kuník bol hlavný rozhodca.

Plachtári v roku 1984 nalietali 900 hodín, 18373 km, 1983 navijákových a 626 aerovlekových štartov.

XIII. ročník MAM v roku 1985 - zvíťazil Jozef Zajac, Peter Bielich bol 5., Ing. Vladimír Hallo 10., Ladislav Kolík 11.

XXVII. Plachtárske majstrovstvá Slovenska v Nitre v roku 1985 - Pavol Ďuriš bol 20. a Jozef Zajac 24.

Prebor Západoslovenského kraja v plachtení v Nitre v roku 1985 - účastníci boli JozefZajac, umiestnil sa na 2. mieste, Bohumil Vašek bol 5., Ladislav Kolík 9., Peter Bielich 29.

IV. Plachtárske majstrovstvá Slovenska juniorov sa konali v Nitre v roku 1985, Pavol Ďuriš skončil na 6. mieste. V celoštátnej plachtárskej súťaži sa Aeroklub Partizánske umiestnil na 8. mieste.

XI. Majstrovstvá Česko-Slovenska v leteckej navigácii v Lučenci v roku 1985 - Ing. Pavel Haško sa umiestnil na peknom 2. mieste.

XXVIII. Plachtárske majstrovstvá Slovenska v Nitre v roku 1986 - Bohumil Vašek skončil na 16., Pavol Ďuriš na 17., Jozef Zajac na 20. a Ladislav Kolík na 28. mieste.

I. ročník Plachtárskych majstrovstiev juniorov Západoslovenského kraja v Nitre sa konal v dňoch 28. júna -12. júla1986. Zúčastnili sa tu Róbert Stümpel (7.), Ľudovít Hatala (11.) a Jozef Hrčka (20.).

Na II. porovnávacej súťaži v leteckej navigácií s medzinárodnou účasťou v Dubnici nad Váhom reprezentoval náš aeroklub Ing. Pavel Haško a umiestnil sa na 18. mieste. Takisto sa tu zúčastnil aj X. Letu Strážovskou hornatinou.

V XIV. ročníku MAM v roku 1986 zvíťazil Ján Jablonický z Aeroklubu Senica, Jozef Zajac bol 3., Ing. Ján Zubák 8., Bohumil Vašek 10., Peter Bielich 11., Anton Ondruš 12., Rudolf Valášek 15., Ladislav Kolík 17., Ivan Meluš 21., Pavol Ďuriš 22., Ing. VladimírHallo 23. a Jozef Hrčka 24.

Na XV. ročníku MAM v roku 1987 zvíťazil domáci závodník Ľudovít Hatala na L-13, Jozef Kuník bol 2. a JánTichý 3. na L-13.

Majstrovstvá Západoslovenského kraja v plachtení v Nových Zámkoch v roku 1987 - zúčastnili sa tu Bohumil Vašek, Pavol Ďuriš, Ladislav Kolík, Ľudovít Hatala.

  1.  
  2. Plachtárske majstrovstvá Slovenska v Nitre v roku 1987 bol Bohumil Vašek 17., Pavol Ďuriš 21.

II. ročník plachtárskych majstrovstiev juniorov Západoslovenského kraja sa zúčastnili Miloš Hlinka a RóbertStümpel.

Z organizačných noviniek je treba spomenúť, že sme založili v roku 1988 na našom letisku Základnú organizáciu Zväzarmu a náš aeroklub bol pomenovaný ako Aeroklub 29. augusta. Prinútili nás k tomu okolnosti, týkajúce sa právnej subjektivity a vedenia samostatnej účtovnej evidencie. Spolupráca s vedením ZDA Partizánske od obdobia založenia samostatnej základnej organizácie značne ochabla, až sme museli na zasadnutiach rady aeroklubu konštatovať, že bývalá hrdosť celého podniku na letisko, na športových letcov a parašutistov - zamestnancov podniku sa kdesi vytratila a boli pretláčané skôr centralistické názory na v tej dobe ešte brannú činnosť. Z pochopiteľných príčin boli zastavené dotácie, ktoré v minulosti, a nie tak dávnej, tvorili značné, ak nie hlavné príjmy na našu činnosť. Aeroklub sa aj napriek tejto skutočnosti snažil naďalej vytvárať dobré podmienky pre vyžitie sa všetkých záujemcov o lietanie a para- šutizmus, ale začína aj éra paraglidingu, rogál a ultraľahlých lietadiel.

Podľa montážnych plánov americkej stavebnice ultraľahkého lietadla Quicksilver MX I. jedna skupinka nadšencov Ing. Ján Zubák, RudolfValášek, Ladislav Kolík, Viliam Kosorín, Ján Tichý a druhá partia Pavol Ďuriš, MiroslavĎuríček, Aleš Hedera, Anton Ondruš, Ivan Meluš, zhotovili prvé ULL na našom letisku. Druhý kus ULL nebol dostavaný. Prvý vzlet s ultraľahkým lietadlom Quicksilver uskutočnil Rudof Mlčák dňa 23. novembra 1988. Lietalo sa s ním v podvečer a najmä v zime, nakoľko sa upravený "trabantový" motor prehrieval a strácal výkon.

V XVI. ročníku MAM v roku 1988 zvíťazil Jozef Zajac pred Petrom Bielichom a Ladislavom Kolíkom.

V Nitre v dňoch 27. mája - 11. júna 1988 sa konali I. Plachtárske majstrovstvá Slovenskaveteránov za účasti 22 závodníkov. Z nášho aeroklubu Jozef Zajac zvíťazil a Jozef Kuník bol 2.

V Partizánskom sa uskutočnil dňa 28. decembra 1988prvý navijákový štart závesného rogala ZK-6 pilotovaného Jozefom Kuníkom.

XI. ročník parasúťaže PBJŽ sa konal v roku 1988 - I. družstvo Aeroklubu Partizánske obsadilo 6. miesto, II. družstvo 11. miesto, jednotlivci Marián Fábry 14., Ladislav Pavlen 17., Ján Galbavý 25. a Anton Školka,ml. bol 28.

Na medziklubovej navigačnej súťaži Aerorallye Morava sa Pavol Róža umiestnil na 4. mieste a na PreborochZápadoslovenského kraja v leteckej navigácii v Nitre zvíťazil.

Motorový piloti v roku 1988 nalietali 2141 štartov a 662 hodín z toho na aerovlekoch 129 hodín, na vysadkách 72 hodín, 267 štartov a v noci 22 hodín, 113 štartov.

Na XVIII. ročníku MAM v roku 1989 zvíťazil domáci závodník Pavol Ďuriš, Jozef Zajac 2., Jozef Ott 3., Peter Bielich 4., Ing. Ján Zubák 8., Ladislav Kolík 9., Róbert Stümpel 11., Ľudovít Hatala 12., Miloš Hlinka 16. a Ivan Meluš 19.

Plachtárske majstrovstvá Západoslovenského kraja v bezmotorovom lietaní v Nových Zámkoch 1989. Účastníci: Pavol Ďuriš 5., Ladislav Kolík 8., Peter Bielich 11., Róbert Stümpel 14., Jozef Zajac 15.

II. Plachtárske majstrovstváSlovenskaveteránov v Nitre 1989 - zvíťazil MUDr. Alexander Čerba z Nitry, Jozef Zajac 4., Jozef Kuník 13.-14.

Na Majstrovstvách Česko-Slovenska v presnom lietaní obsadil Pavol Róža 17. miesto a na Aerorallye Morava 6. miesto. Na súťaži Let strážovskou hornatinou obsadil 1. miesto.

Plachtári sa konečne mohli v roku 1989 pochváliť, že sen každého plachtára - 500 km prelet, sa im splnil. Prvým "päťstovkárom" sa stal Jozef Kuník. Plachtári v roku 1989 nalietali 1283 hodín, 28564 km, 1766 navijákových a 448 aerovlekových štartov.

Partia nadšencov ultraľahkého lietania sa zúčastnila I. zletu ULL poriadaného na letisku v Podhořanoch pri príležitosti 55. rokov lietania na Železných horách.

Bezo sporu do histórie nášho, ale tentokrát aj všetkých aeroklubov na Slovensku, zapísala sa zlatými písmenami skutočnosť, že po 17. novembri 1989 ožila dlhé roky dusená myšlienka vytvorenia národných aeroklubov. Prípravný výbor pre utvorenie Slovenského národného aeroklubu vznikol už v decembri v roku 1989 a predseda nášho aeroklubu Marián Szabó bol jedným z hlavných iniciátorov tohto obrodného procesu. Nejasnosti a rozpory v otázkach koncepcie pre budúcnosť boli spôsobené moratóriom na delimitačný proces majetku bývalého Zväzarmu.

Dňa 6.2.1990 bolo vydané rozhodnutie o vzniku Slovenského národného aeroklubu generála Milana RastislavaŠtefánika so sídlom v Bratislave (SNA). 10. marca 1990 SNA spolu s ďalšími 15 zväzmi založil Združenie technických a športových činností. Celoštátna konferencia SNA v Nitre 26. mája 1990 schvalila štatút SNA gen. Milana Rastislava Štefánika a letecké športy sa oddelili od Združenia technických a športových činností, ktoré sa stali právnym nástupcom Zväzarmu 7. marca 1990. Do funkcie prezidenta bol opäť zvolený Pavol Veslár. Činnosť SNA zabezpečovalo 5 profesionálnych pracovníkov a SNA združoval 26 aeroklubov.

Dňa 4. mája 1990 prvý prelet na závesnom klzáku z Veľkej lúky (Martinské hole) do Vaľče - vzdialenost 11 km uletel Jozef Kuník.

XXXII. Plachtárske majstrovstvá Slovenska v Nitre v roku 1990, Ladislav Kolík bol 14. a Pavol Ďuriš 15.

Od polovice roka 1990 bola funkcia náčelníka letiska premenovaná na správcu letiska. V tomto roku BohumilVašek, ĽudovítHatala a RóbertStümpel uleteli svoje prvé 500 km prelety na vetroňoch VSO-10. Plachtári v roku 1990 nalietali 925 hodín, 26497 km, 1005 navijákových, 584 aerovlekových štartov a na motorizovanom vetroni Vivat sa nalietalo 412 štartov.

Na letisku v Malých Bieliciach sa konalo v dňoch 29.a 30. septembra stretnutie pri príležitosti 50.výročia založenia Aeroklubu v Partizánskom. Účastníkom stretnutia boli predvedené ukážky z leteckej a parašutistickej činnosti, konali sa vyhliadkové lety. Medzi účastníkmi stretnutia sme privítali Samuela Siváka, p. Čeňka Kepáka, čestného prezidenta a generálneho sekretára Medzinárodnej leteckej federácie, s manželkou p. Helenou Mjartanovou-Kepákovou, Pavla Veslára, prezidenta SNA, manželky naších nebohých priateľov - pani Gendiarovú a Kroupovú, syna Františka Krähenbiela, náčelníkov letiska, Rafaela Černého, Vojtecha Fülöpa, Alfreda Chotváča, Eduarda Homolu, bývalých pilotov Ernesta Vavroviča, Vladimíra Bužeka, inšpektora para Jána Valachoviča a ďalších 58 bývalých členov AK.

Život na letisku bežal ďalej. Kládli sme pred seba stále nové a nové úlohy, ciele. Uvažovali sme o zlepšení sociálnych podmienok na našom letisku. Bol vypracovaný projekt na ubytovací areál za hangárom Brno, ktorý nebol z finančných dôvodov realizovaný. Vrhli sme sa však na finančne menej náročné úpravy nášho areálu. Zaviedli sme po štyridsiatich-piatich rokoch na letisko pitnú vodu a plyn na vykurovanie všetkých miestností. Rozšíril sa náš lietadlový park. Pribudla ďalšie motorové lietadlo Z-142. Na vrcholné, ale aj domáce plachtárske závody začali sme chodievať s vysokovýkonnými vetroňmi VS0-10. Konečne sme sa dočkali aj toho, že po letištnom okruhu začali lietať motorizované vetrone, ktoré sa stali ekonomickým prínosom pri plachtárskom výcviku, resp. pri prechode na motorové lietanie. Pre zabezpečenie činnosti kúpili sme starší osobný automobil. V plachtárskej prevádzke sa objavil nový navijak Herkules-4.

Urobili sme úpravy na administratívnej budove. Pri klubovni sme zariadili príručnú kuchynku s plynovým sporákom. Rozšírili sme ubytovaciu kapacitu vyrobením poschodových postelí váľandového typu.

Predsedom aeroklubu v roku 1991 sa stal Ing. Anton Pavlen. Finančné prostriedky na činnosť letiska sa plánovali získať prenájmom priestorov. Uzatvorila sa zmluva medzi Aeroklubom Partizánske a firmou Univerz Topoľčany o prenájme hangáru Caminát. Zanikol SLOV-AIR, n. p. v Bratislave. Zamestnancami Univerz Topoľčany sa stali členovia nášho aeroklubu Marián Szabó, Dušan Ondruška, Jaroslav Navrkal, Ladislav Kolík, Peter Bielich a Jaroslav Peniaška. Dňa 24. februára 1991 sa vytvoril AEROS Partizánske, ako výrobné združenie členov aeroklubu s aeroklubom, za účelom zabezpečenia finančných prostriedkov na lietanie. Ing. Anton Pavlen pre zaneprázdnenosť v ČSA sa vzdal funkcie predsedu aeroklubu. Ing. Ján Zubák ako zastupujúci predseda aeroklubu dňa 18. novembra 1991 podpísal hospodársku zmluvu o prevode vlastníctva národného majetku bezplatne do vlastníctva aeroklubu na základe uznesenia mimoriadneho zjazdu Zväzarmu zo dňa 24. marca 1990, ktorý sa konal v Zlíne. Správcom letiska sa stáva Eduard Čeleda. Firma Univerz Topoľčany nájomné za Caminát neuhradila a bola vyzvaná na úhradu súdnou cestou. V Trenčíne 17.8.1991 sa koná navigačná súťaž na Vivatoch AK Partizánske zastupujú posádky I.Meluš - J.Ott na L-13SE OK-9109, Ing.J.Zubák - V.Kosorín na L-13 SW OK-6701 a J.Zajac - P. Bielich na L-13 SL OK- 0106.

Plachtári v roku 1991 nalietali 390 hodín, 3264 km, 482 navijákových, 232 aerovlekových a 207 štartov na motorizovaných vetroňoch.

Celoštátna konferencia SNA dňa 25. apríla 1992 potvrdila nový smer v usporiadaní športového letectva a parašutizmu na Slovensku a SNA gen. Milana Rastislava Štefánika združil 26 aeroklubov, ktoré začali tvoriť jeho základné organizačné články (ZOČ). Prezidentom SNA sa stal Doc. Ing. Dušan Kevický, CSc. Bol schválený znak SNA. Aeroklub Partizánske sa stal ZOČ SNA a ako občianske združenie sa stal dňa 29. decembra 1992 právnym subjektom na základe stanov aeroklubu, schválených na členskej schôdzi dňa 21. novembra 1992.

Jozef Kuník sa v roku 1992 zúčastnil na medzinárodnej súťaži a Majstrovstvách Česko-Slovenska v závesnom lietaní. Umiestnil sa na 2. mieste a vybojoval si účasť na Majstrovstvách Európy v Nórsku.

Letisko Partizánske dňa 27. mája 1992 bolo etapovým letiskom medzinárodnej šesťdennej navigačnej súťaže ultraľahkých lietadiel Masaryk Cross Country. Konala sa tu súťaž v presnosti pristátia a víťazom sa stal Milan Frišo z Nitry.

II. ročníka navigačnej súťaže na Vivatoch v Trenčíne 29.8.1992 teraz v sólo obsadení sa zúčastňujú piloti J.Ott, Ing.J.Zubák, V.Kosorín, I.Meluš.

Plachtári v roku 1992 nalietali 433 hodín, 4955 km, 1408 navijákových, 309 aerovlekových a 330 štartov na motorizovaných vetroňoch. Motorový piloti nalietali 1160 štartov a 250 hodín z toho na aerovlekoch 85 hodín a na vysadkách 20 hodín, 105 štartov.

Firma Univerz Topoľčany nájomné za Caminát neuhradila ani v roku 1992 a bola znovu vyzvaná na úhradu alebo na zrušenie zmluvy, na čo vlastník firmy nereagoval.

Dňa 1. januára1993 došlo k rozdeleniu štátu na Českú republiku a Slovenskú republiku. SNA sa stal samostatným členom FAI a bolo mu uznané nepretržité členstvo od roku 1920. Uzatvorila sa rámcová zmluva medzi riaditeľstvom SNA a ZOČ Aeroklub Partizánske o zaisťovaní služieb vyplývajúcich zo Zákona o civilnom letectve. Podala sa žiadosť o súhlas k prevádzkovaniu leteckých športových činností a poskytovanie leteckých prác za úplatu v rozsahu činností vykonávaných aeroklubom dňa 15. februára 1993, predsedom Ing. Pavlom Haškom a správcom letiska Eduardom Čeledom. Súhlas bol udelený MDSaVP SR dňa 24. mája 1993. Aeroklub Partizánske získal na cestnú verejnú nákladnú dopravu koncesovanú živnosť č.478/1993 dňa 29. apríla 1993. Predali sme terénny automobil ARO 240. Polovica dreveného hangáru sa prenajala firme HITON Partizánske. Firma Univerz Topoľčany nájomné za Caminát opäť neuhradila a bola vyzvaná na úhradu, ale nereagovala. Celá záležitosť bola podaná na súd.. Dňa 19.decembra 1993 bol Bohumil Vašek zvolený za predsedu aeroklubu. Eduard Čeleda odchádza za výsluhu rokov u letectva do dôchodku a staronový správca letiska Dušan Ondruška spracoval nový letištný poriadok.

Jozef Kuník sa zúčastnil v roku 1993 na Majstrovstvách sveta na závesných klzákoch v Ovens Valley (USA).

Dňa 15. januára 1994 sa konala II. konferencia SNA v Žiline, za prezidenta SNA bol zvolený Ing. Jozef Česnek.

Jožko Kuník uskutočnil 22. marca 1994 so závesným klzákom prvý aerovlek na letisku v Nitre-Janíkovciach. Na letisku v Partizánskom uskutočnil prvý vzlet závesného klzáka v aerovleku dňa 15. mája 1994, vlekárom bol Jaroslav Húska. Jozef Kuník sa zúčastnil na Majstrovstvách Európy v Závesnom lietaní vo Francúzsku - umiestnil sa na 31. mieste.

Predaj lietadla Z-142 OK-PNR do USA. Za Bencalor sa dohodla GO Z-226 OK-LLX. Časť hangáru CAMINÁT si prenajala firma TATRA OBCHOD Partizánske a druhú časť firma MOVEX Partizánske. Miestnosť pod vežou sa prenajala p.Huskovi na stavbu ULL. Na stavbe spolupracujú Ing. Tadeáš Wala, Ing. Ján Zubák, Jozef Kuník, Ján Tichý. Ing. Ján Zubák v spolu s pilotom Dzurechom s Aeroklubu Piešťany sa zúčastnili v dňoch 25. júna - 9. júla 1994 III. Majstrovstiev SR dvojsedadlových vetroňov v Trnave na letisku Boleráz a umiestnili sa na 8. mieste. Súdny spor medzi Aeroklubom Partizánske a firmou Univerz Topoľčany náš aeroklub vyhral, ale úhrada i tak neprišla.

Na I. ročníku Slovenského poháru v bezmotorovom lietaní v Nitre v roku 1994 sa zúčastnili Pavol Ďuriš (9.) a Róbert Dvonč 19. Pavol Ďuriš na trati NI-Krpeľany-NI 235,8 km 1. augusta 1994 vytvára klubový rekord na trati 200 km s návratom s rýchlosťou 96,97 km.h-1.

Pavol Róža našu republiku a náš aeroklub reprezentoval na XI. Majstrovstvách svetav presnom lietaní v KarlovýchVaroch a na I. Majstrovstvách Európy v rallye vo Wiener Neustadt (Rakúsko).

Predala sa AVIA 30N TO-36-23. Dňa 16. januára 1995 sa uzatvorila zmluva o prenájme pozemku letiska s mestom Partizánske za 0,10 Sk/m2. Nájomné za rok 1995 bolo aeroklubu odpustené. Aeroklub Partizánske, letisko, získalo osvedčenie leteckého prevádzkovateľa dňa 25. apríla 1995.

Jozef Kuník reprezentoval SR na Majstrovstvách sveta v závesnom lietaní v Španielsku.

Polovica dreveného hangáru sa prenajala firme TATRAOBCHOD Partizánske.

Pre stavbu ULL WT-6 Excel 127 priestory pod vežou sú malé a tak Huskova firma ALBATROS SLOVAKIA uzatvorila s Aeroklubom Partizánske zmluvu o prenájme miestnosti paraskladu. Parasklad sa presťahoval do miestnosti pod vežu.

Jozef Ott sa podujal na rekonštrukciu historického klzáku - Z-23 Honza.

Plachtári v roku 1995 nalietali 599 hodín, 4343 km, 1075 navijákových, 206 aerovlekových a 170 štartov na motorizovaných vetroňoch.

Dňa 23. marca 1996 III. konferencia SNA potvrdila Ing. Jozefa Česneka za prezidenta na štyri roky. Predsedom Aeroklubu Partizánske sa stal Dušan Ondruška a funkcia správcu letiska sa mení na vedúceho letovej činnosti. Aeroklub Partizánske ako právnická osoba bola povinná zo zákona vykonávať podvojné účtovníctvo a tak sa účtovníctvo zverilo firme Ekonóm Partizánske. Funkcia pokladníka v aeroklube zostala.

Dňa 19. mája 1996 sa na letisku konali Majstrovstvá SR leteckých modelárov v kategóriách F1A, F1B, F1C. V dňoch 1. - 2. júna 1996 sa konali na našom letisku Dni otvoreného letiska s poriadaním vyhliadkových letov.

Jozef Ott zalietol dňa 17. júna 1996 zrekonštruovaný klzák Z-23 Honzo pod dohľadom Štátnej leteckej inšpekcie.

Ing. Ján Zubák so synmi sa zúčastnili v dňoch 30. júna - 12. júla 1996 na V. Majstrovstvách SR dvojsedadlových vetroňov v Trnave (Boleráz) a umiestnili sa na 9. mieste. Spoločne sa preškolili na L-23.

Jozef Kuník reprezentoval Slovensko na Majstrovstvách Európy v závesnom lietaní v Maďarsku. Boli to prvé majstrovstvá so štartom za aerovlekom.

Dňa 22. júla 1996 aerovlekom štartoval na prelet na trati Partizánske - Čierny vrch - Mníchova Lehota - Bošany a pri- stal o 19.30 hod v Šuranoch po uletení 129 km. Je to zatiaľ najdlhší prelet na Slovensku (v USA uletel 210 km).

Zarábalo sa na činnosť aj spoluorganizovaním kultúrno-spoločenských akcií. V dňoch 26. - 27. júla 1996 pred hangárom Brno sa poriada I. ročník festivalu rockových kapiel AEROROCK´96.

XVIII. ročník MAM sa uskutočnil, ale nebol vyhlásený víťaz, nakoľko sa neuleteli tri bodovateľné disciplíny.

V dňoch 29. júla - 11. augusta 1996 sa na plachtárskom sústredení na našom letisku konala klubová súťaž juniorov, pod názvom Memoriál Jula Gendiara. Víťazom sa stal ĽubošJančovič na VSO-10, Ján Hlinka a Marek Meluš na L-13 boli druhý, Marián a Dušan Zubákovi na L-13 na 3.mieste.

S Aeroklubom Prievidza sa podpísala dňa 4. februára 1996 zmluva o spoločnom využívaní lietadla L -60S Brigadýr OM-NNC. U nás doslúžil drak L-60S OK-LKO a v Prievidzi doslúžil motor. Opäť bolo z čoho skákať. Na drevenom hangári sa vymenili drevené rozpadajúce sa dvere za železo-hliníkové.

Ján Tichý nás reprezentoval na VI. ročníku Slovenského pohára v bezmotorovom lietaní v Nitre a umiestnil sa na 4. mieste.

Pavol Róža sa zúčastnil na II. Majstrovstvách Európy v rallye na letisku vo Vrchlabí (ČR) a na XII. Majstrovstvách sveta v presnom lietaní vo Forth Worth v Texase (USA).

Plachtári v roku 1996 nalietali 474 hodín, 4343 km, 551 navijákových, 304 aerovlekových a 167 štartov na motorizovaných vetroňoch. Motorový piloti nalietali 628 štartov a 133 hodín z toho na aerovlekoch 48 hodín a na vysadkách 10 hodín, 45 štartov.

Dňa 1. februára1997 sa na hoteli v Partizánskom konal II. reprezentačný letecký ples. O príjemnú zábavu a úspešný priebeh plesu sa postarala rodáčka zo Šimonovian, populárna moderátorka Maja Velšicová a s discjockejom Rasťom Očenášom z Rock FM rádia.

Polovica dreveného hangáru a miestnosť paraskladu sa prenajala firme Mukla Partizánske.

Dňa 26. apríla 1997 sa uskutočnila v Nitre exekúcia na lietadlo L-60 OM-MJR firmy Univerz Topoľčany. Dražbou lietadla L-60 sa čiastočne vysporiadal dlh.

Po dlhšej prestávke sa konal v dňoch 7. - 15. júna 1997 XIX. ročník MAM - zvíťazil domáci Pavol Ďuriš, Ing. JánZubák bol 2., Milan Vitališ z Aeroklubu Banská Bystrica bol 3.

V dňoch 5. - 7. júla 1997 sa na našom letisku konali Majstrovstvá SR v raketovom modelárstve.

Na I. Svetových leteckých hrách v tureckej Antalii sa zúčastnil Jozef Kuník a Pavol Róža.

Ján Tichý nás reprezentoval na Plachtárskych majstrovstvách Slovenska v Nitre a umiestnil sa na 17. mieste.

Po plachtárskom sústredení sa na letisku konal dňa 16. augusta 1997, pri príležitosti 50. výročia otvorenia letiska, letecký deň s názvom LETECKÁ SHOW, spojený so zletom ULL a historických vetroňov. Bol to pre divákov atraktívny letecký deň, organizačne veľmi dobre zvládnutý pod taktovkou Reného Hubinského. Nezabudnuteľná bola ukážka akrobacie na MiG 21, L-39 Albatros a zlatým klincom bola ukážka majstrovstva vysokej pilotáže mjr. Ing. Ivana Hůleka na MiG 29. Letectvo ASR okrem letových ukážok poskytlo na statickú ukážku vrtulník Mi 8 a L 410 Turbolet. Poďakovanie patrí plk. Ing. Jozefovi Pivarčimu veliteľovi 3.zboru letectva a PVO ktorí riadil vojenskú časť letových ukážok a pplk. Ing. Miroslavovi Slukovi veliteľovi 32. Leteckej základne Piešťany. Aero Slovakia Nitra poskytlo na letové ukážky 3x Z-37 Čmelák, a Seagle AIR Trenčín Z-50, ktorú pilotoval Pavol Čičo.

Na letisku sa konal II. ročník AEROROCKU. Dvojdňový hudobný maratón rockových skupín prebiehal v hangári Brno.

Za predsedu aeroklubu bol dňa 6. decembra 1997 zvolený Jaroslav Huska.

Požiar dňa 7. decembra 1997 totálne zničil hangár Caminát. V hangári, okrem uskladneného tovaru (topánky), zhorel aj jeden prevádzky neschopný vetroň Z-425 Šohaj a krídla z vetroňa VT-130 Kmotr.

Plachtári v roku 1997 nalietali 533 hodín, 5707 km, 544 navijákových, 263 aerovlekových a 158 štartov na motorizovaných vetroňoch. Motorový piloti nalietali 428 štartov a 34 hodín z toho na aerovlekoch 34 hodín a na vysadkách 5 hodín, 21 štartov.

Dňa 7. februára 1998 sa v hoteli Spoločenský dom konal III. reprezentačný letecký ples.

Polovica dreveného hangáru a miestnosť paraskladu sa prenajala firme HITON Partizánske. Firma Hiton zabezpečovala aj strážnu službu objektu.

Jozef Kuník nevynechal ani Majstrovstvá Európy v závesnom lietaní v roku 1998, ktoré sa konali na Slovensku v Podbrezovej.

Firma AVAL nám vykonala rekonštrukciu miestnosti Rady klubu a pokladníka.

Mladí piloti športového výcviku Marek Meluš, Ľubomír Beňo a Michal Mokoš boli preškolení na VSO-10. Anton Lipár (vnuk Antona Lipára) a Peter Ručkay úspešne absolvovali skúšky pilota klzákov.

V dňoch 31. júla - 2. augusta 1998 sa na letisku konal AEROCOUNTRY WEEKEND, spojený so zletom ULL, súťažou ULL v presnosti pristátia, letu okolo pylónov, vystúpenie deviatich country skupín a country bálom v hangári Brno. Sólo akrobaciu tu predviedol na Z-50 Pavol Čičo (?). Z historických vetroňov s tu predstavil Z-23 Honzo Jožka Otta a Z-425 Šohaj pilotovaný Mariánom Szabóm st.

Predal sa motorizovaný vetroň L-13SE OM-9109. Do Z-43 OM-COO sa kúpil nový motor a do L-13SW OM-6107 nová rádiostanica s interkomom.

Na letisku sa opäť konal III. ročník festivalu rockových kapiel pod názvom WESTROCK´98.

Zakúpili sa núdzové majáky ELT a namontovali sa do motorových lietadiel.

Poriadala sa na letisku akcia TOP Manager´98.

Jozefom Ďurechom bol zaregistrovaný Letecký klub Slovtepmont. Klub mal záujem združovať súkromných majiteľov leteckej techniky.

Na rekonštrukciu hangáru Caminát bolo vyhlásené výberové konanie. Záujem prejavili firmy SLOVTEPMONT a.s. Partizánske a TANGO-HITON Partizánske. V priebehu roku 1998 sa realizovala výhodnejšia ponuka firmy TANGO-HITON Partizánske a hangár zase plní svoj účel.

Pavol Róža v roku 1998 víťazstvom v Martine na Majstrovstvách SR v presnom lietaní sa opäť nominoval do reprezentačného družstva SR a nás reprezentoval na III. Majstrovstvách Európy v rallye v poľskom Krakowe a na XIII. Majstrovstvách sveta v presnom lietaní v Hamiltone na Novom Zélande vo februári 1999.

Plachtári v roku 1998 nalietali 392 hodín, 3661 km, 1018 navijákových, 225 aerovlekových a 102 štartov na motorizovaných vetroňoch. Motorový piloti nalietali 556 štartov a 110 hodín z toho na aerovlekoch 34 hodín a na vysadkách 9 hodín, 39 štartov.

V roku 1998 v motorovom výcviku bolo zaradených 14 pilotov, z toho boli traja žiaci.

Dňa 26. marca 1999 Aeroklub Partizánske podľa nového leteckého zákona č.143/1998 dostal prevádzkové povolenie č. 378/LZPT/1999.

Aeroklub Partizánske uzatvoril s LKS Partizánske dohodu o spoločnom prevádzkovaní letiska a zmluvu o prenájme hangáru Caminát. Uzatvorenie tejto zmluvy malo negatívnu odozvu v členskej základni Aeroklubu a neskôr viedla k zvolaniu mimoriadnej celočlenskej schôdzi a odvolaniu Rady klubu.

Dňa 16. marca 1999 nás Mestský úrad Partizánske vyzval na úhradu dlhu za prenájom plochy letiska. Dodatkom č.1 k zmluve o prenájme pozemku letiska sa stal nájom za symbolickú cenu vo výške 1,- Sk a dlh nám bol odpustený.

V dňoch 15. - 16. mája 1999 sa na letisku konali Majstrovstvá Slovenska leteckých modelárov vo voľných kategóriách F1A, F1B, F1C.

Slovenského poháru sa zúčastnili Ján Hlinka a Juraj Jánošík z Aeroklubu Martin na L-13 a umiestnili sa na 3. mieste. Ján Tichý nás reprezentoval na Plachtárskych majstrovstvách Slovenska v Nitre.

Parašutisti sa pravidelne zúčastňujú weekendov v AK Dubnici, kde je možnosť zoskokov z lietadla L-410 Turbolet z výšky 4000 m.

Pavol Róža s Jaroslavom Majzlanom z Aeroklubu Prievidza sa stali víťazmi XXIII. ročníka Letu Strážovskouhornatinou, ktorý bol súčasne VII. Majstrovstvami Slovenska v leteckej navigácií.

V roku 1999 sme mali dvoch reprezentantov Slovenska. Jozef Kuník sa zúčastnil Majstrovstiev sveta v závesnomlietanív Sigilo pri Perugii v Taliansku a Pavol Róža na XIII. Majstrovstvách sveta v presnom lietaní v talianskej Ravenne a na IX.Majstrovstvách Európy v rally v Moste (ČR).

Plachtári v roku 1999 nalietali 414 hodín, 3405 km, 1247 navijákových, 178 aerovlekových a 62 štartov na motorizovaných vetroňoch. Motorový piloti nalietali 428 štartov a 94 hodín z toho na aerovlekoch 17 hodín a na vysadkách 6 hodín, 20 štartov.

Dňa 5. februára 2000 IV. konferencia Slovenského národného aeroklubu generála Milana Rastislava Štefánika opäť zvolila za prezidenta Ing. Jozefa Česneka.

Jozef Kuník sa nominoval na Majstrovstvá Európy v závesnom lietaní v roku 2000 do rakúskeho Innsbrucku.

Plachtárske rekordy Aeroklubu Partizánske:

Trojuholník 100 km 12. júla 1983 Ďuriš DU-PT-NI-DU 163,9 km 91,30 km.h-1

Návrat 100 km 9. apríla 1989 Vašek PT-MT-PT 135,0 km 95,29 km.h-1

Trojuholník 200 km 5. mája 1990 Vašek PT-MT-NZ-PT 215,0 km 93,47 km.h-1

Návrat 200 km 1.augusta 1994 Ďuriš NI-Krpeľany-NI 235,8 km 96,97 km.

Trojuholník 300 km 22. júla 1989 Kolík NZ-NI-Kraľovany-NZ 306,5 km 72,50 km.h-1

Pokiaľ v prvej polovice 90 rokov sa udržuje letecká a parašutistická činnosť na stabilnej úrovni, začiatkom druhej polovice začínajú tieto činnosti stagnovať. Chýbajú financie na činnosť všetkých odborností aeroklubu. Plachtári si snažia nalietať potrebný počet hodín na udržanie diplomu v okolí letiska. Na prelety sa nechodí, nakoľko prípadné pristátie do terénu, zvyšuje náklady. Piloti motorizovaných vetroňov - väčšinou najstarší plachtári, sú nútení predpisom LÚ zúčastniť sa lekárskej prehliadky v ULZ Košiciach a dodatočných skúšok na LÚ tak radšej končia s činnosťou. Motoroví piloti si udržujú diplomy službami plachtárom a parašutistom nakoľko sú nimi hradené. To však nepostačuje pre všetkých motorových pilotov a niektorí končia s leteckou činnosťou. Prichádzajú noví motoroví piloti, ktorí majú financie, ale nemajú čas byť aeroklubákmi. Letecké športy sa stávajú širokej verejnosti nedostupné. Chýbajú motivácie postupu vo výkonnosti, odbornosti, zamestnaní, nakoľko zanikajú letecké podniky a armáda znižuje stavy pilotov. Letisko bolo odjakživa miestom, kde sa utvárali a upevňovali charaktery ľudí, kde dozrievala pevná vôľa a zdravá odvaha, kde vznikali nové nerozlučné priateľstvá. V dnešných dňoch sú takéto vzťahy skôr vzácnosťou. Zvažuje sa použitie každej koruny, každý výdaj sa prísne sleduje, či nie je zbytočný. Práve preto a zvlášť treba poďakovať predstaviteľom mesta Partizánske za finančnú a morálnu pomoc pre udržanie leteckých športov a letiska v našom regióne.

Skôr než sa priblížite k záveru spomienok, dovoľte mi, poďakovať sa všetkým tým, ktorí priložili ruku k spoločnému dielu za krajšiu budúcnosť letiska a Aeroklubu Partizánske.

Okrúhle výročia majú svoje okúzlujúce čaro. Neodvratne lákajú a nútia k retrospektívnym pohľadom. Nedá sa však spomenúť všetko to, čo sa za tých šesťdesiat rokov udialo v leteckom živote v Partizánskom. No bol to skutočne veľký kus práce. Obzrime sa len okolo seba, koľkým z nás tu prítomných, sa lietanie stalo povolaním. Určite ste hrdí na to nielen vy, ktorí ste vnikali do tajov letectva na pôde Aeroklubu Partizánske, ale aj my všetci, ktorí v tejto krásnej myšlienke pokračujeme dodnes. Mnohým z nás sa z dojatia tlačili slzy do očí, keď ste sa po rokoch opäť stretli. Spomienky z pamäti nikto nevymaže, tie zostávajú, vždy sa k ním vraciame. Zaželajme si na záver, aby toto naše krásne stretnutie nebolo posledným, ale aby sme sa tu v takomto zložení, stretli aj o ďalších desať rokov.