Účastníci stretnutia pri príležitosti osláv 50 výročia založenia Aeroklubu v Partizánskom

Na letisku v Partizánskom sa konalo v dňoch 29. a 30. septembra 1990 stretnutie pri príležitosti 50. výročia založenia Aeroklubu v Partizánskom. Organizačný štáb tohoto podujatia pripravil pre všetkých účastníkov túto publikáciu.
Nech Vám týchto pár fotografií pripomína vždy bohatú históriu Aeroklubu v Partizánskom. Nech Vám tento prejav, prečítaný pri nádhernom posedení v rekreačnom zariadení ZDA, š. p., Partizánske, v Hornej Vsi, navždy pripomína stretnutie všetkých generácií Aeroklubu Partizánske.
Dovidenia v roku 2000!

Vážené dámy, vážení páni, milí priatelia,

pripadla mi vďačná povinnosť, privítať vás na stretnutí pri priležitosti 50. výročia založenia Aeroklubu v Partizánskom. Som veľmi rád, že naša spoločná snaha je korunovaná takouto hojnou účasťou. Máme za sebou prvé minúty nášho stretnutia, úprimné stisky rúk, radosti slzy v očiach od dojatia pri opätovnom stretnutí po desiatich rokoch. No, dovoľte, milí priatelia, hneď na začiatku spomenúť si aj na tých, ktorým osud nedoprial dožiť sa dnešných dní, tejto prekrásnej chvíle. Uctime si ich pamiatku minútou ticha ...
Ďakujem.
Dovoľte mi medzi nami zvlášť privítať p. dr.Čeňka, Kepáka, čestného prezidenta a generálneho sekretára Medzinárodnej leteckej federácie so sídlom v Paríži, s jeho manželkou pani Helenou Mjartanovou - Kepákovou;
ďalej pána Pavla Veslára, prezidenta Slovenského národného aeroklubu a viceprezidenta Aeroklubu Českej a Slovenskej federatívnej republiky;
úprimne medzi nami vítam manželky našich nebohých priateľov - pani Gendiarovú a pani Kroupovú;
ďalej pána Ing. Františka Krähenbiela, ekonomického námestníka š. p. ZDA, syna nebohého Františka Krähenbiela, zakladateľa motorového lietania v Baťovanoch.
Okruhlé výročia majú svoje ťažko opísateľné čaro. Avšak pri stretnutiach verných priateľov, ľudí, ktorých priateľstvo sa utužovalo na zelenej lúke, na letisku, sme vždy dokázali vzájomne pardónovať aj menšie chybičky v konaní. Preto vás prosím, ak by aj napriek snahe, pripraviť toto stretnutie čo, najlepšie; vznikli nejaké nedostatky v organizácii, aby ste to chápali len v dobrom, aby ste z tohto stretnutia odchádzali s čo najlepšími pocitmi a dojmami.
Nech teraz zaznie cengot pohárov, ktorým symbolicky otvoríme dnešný nádherný jesenný večer, klopajúci na dvere a okná tejto útulnej miestnosti.
Spomienka na mladosť má krídla a ľahký let. To tvrdé, neúprosné, čo život často prináša ustupuje svetlým miestam, ktoré naplno zaujali našu mladoť. A mladosť, tá už od pradávna, ale i dnes, chce letieť, letieť ďalej a vyššie. Letieť do sfér, ktoré nepozná, ale túži po ich spoznaní.
A my, priatelia, si dnes v týchto chvíľach, chceme zaspomínať na našu mladosť, ktorú sme síce prežili v rôznych obdobiach, ale s rovnakým cieľom - letieť, letieť ďalej a vyššie.
Milí priatelia, pri písaní tohoto príhovoru nenašiel som žiadny vhodnejší úvod, ako ten, ktorý som pred chvíľou prečital. Boli to slová, ktoré odzneli na našom stretnutí pred desiatimi rokmi. Sú to myšlienky tak čisté, neovplyvnené žiadnym režimom a pri tom sú tak pravdivé, že si opäť zaslúžia stáť na začiatku nášho stretnutia dnes, ale aj v budúcnosti. Pri tomto, pre nás všetkých vzácnom jubileu, zišli sa tu rôzne generácie. Od tej najstaršej, ktorá stála pri zrode myšlienky a činu založenia dnešného aeroklubu, až po tú najmladšiu, súčasnú, ktorá sa s rovnakým zápalom a nadšením venuje tomuto prekrásnemu a úšľachtilému športu, ako ich predchodcovia.
Polstoročie trvania Aeroklubu Partizánske skrýva v sebe množstvo obetavej a usilovnej práce a elánu, ktorý sme vložili do športového letectva a parašutizmu, takmer vždy na úkor svojho osobného voľna a svojich rodín. Avšak vždy, keď zalistujeme v stránkach jeho histórie, s vďakou a uznaním si spomenieme na tých, ktorí stáli pri jeho kolíske.
Písať o pätdesiatročnej histórii aeroklubu skrýva v sebe veľké nebezpečenstvo, že sa vynechá možno zdanlivá malá skutočnosť, fakt, či udalosť a pamätníci môžu protestovať. Preto vás, skôr než začneme spoločne odvíjať film spomienok, chcem poprosiť o spoluprácu, hlavne tých skôr narodených. Určite každý z vás spozoruje určité nedostatky v mojom príspevku, ba možno aj chybné informácie. Dlhoročnú kroniku nášho aeroklubu môžeme spracovať len spoločnými silami a aby sa toto predsavzatie dalo splniť, vezmite doma papier a pero a píšte všetko čo si pamätáte - príbehy veselé, radostné, vážne, no neobchádzajte ani tie smutné a tragické. Pošlite na moju adresu alebo na letisko spolu s fotografiami, či negatívmi, ktoré na požiadanie čestne vrátime.
Letecká myšlienka opantávala obyvateľov žijúcich na území dnešného Partizánskeho už oveľa skôr, než tu boli položené základy športového letectva a parašutizmu. História letectva im bola veľmi dobre známa. Veľkým vzorom pre slovenský národ bol generál Milan Rastislav Štefánik, ktorého tragická smrť dodnes nie je objasnená. Do svojej vlasti sa rozhodol vrátiť z Talianska práve leteckou cestou, aby sa nemusel vlastnými nohami dotknúť rakúsko-uhorskej zeme. Priatelia mu to síce neodporučovali, nakoniec to bol jeho posledný let, aj keď on sám nesedel za riadením lietadla. Bol to muž na svojom mieste, poznal svoju povinnosť a pritom zostal skromný, ako každý pravý hrdina ...
Zakladateľ fabriky na výrobu obuvi v našom meste, pán Tomáš Baťa, bol tiež veľkým propagátorom letectva, resp. leteckej dopravy. Obetoval jej svoj život, avšak jeho nástupcovia naďalej využívali lietadlá pri ich služobných cestách doma i v zámorí. A že letecká myšlienka bola úzko spätá s myšlienkou baťovskou, svedčí aj skutočnosť, že prvé naozajstné letisko bolo vybudované na území dnešných Závodov 29. augusta.
Veľký podnet na založenie aeroklubu v našom meste dal I. letecký deň v Šimonovanoch, ktorý sa konal 18. augusta 1940. Usporiadal ho Slovenský letecký zbor pod odborným vedením majora letectva Kornela Jančeka, zástupcu veliteľa Slovenského leteckého zboru. V tento deň sa konali aj prvé vyhliadkové lety nad naším okolím, ktoré sa tešili veľkému záujmu. Veľkú zásluhu na zdarnom priebehu tohto historického leteckého podujatia mal riaditeľ podniku pán Ján Lupták, ďalej Páni Marek, Trojan, Salva, Uhrík a Makarenko. Práve tento letecký deň prebudil leteckú myšlienku v tomto kraji, zveľaďovanom firmou Baťa. Slovenský letecký zbor sa rozhodol v čo najkratšom čase zapojiť zamestnancov firmy Baťa do celoslovenskej leteckej činnosti. V prísne usporiadanom živote, postavenom na moderných základoch, videli slovenskí leteckí pracovníci veľmi dobré podmienky pre založenie leteckej zložky, ktorá, ako história ukázala, bola jednou z najlepšie vedených a organizovaných leteckýoh zložiek na území nášho štátu. Baťovany sa stali leteckou križovatkou.
Zlatými písmenami sa v histórii Baťovian zapísal piatok 22. novembra 1940. Vo večerných hodinách sa na podnet leteckého odboru Klubu absolventov Baťovej školy práce zišla hŕstka "mladých mužov" na informačnej schôdze v klubovni Spoločenského domu, kde im o význame letectva a jeho základných vlastnostiach a prednostiach prednášal civilný pilot Ing. Otto. Honzů. Po prednáške sa záujemci uzniesli požiadať miestneho veliteľa Hlinkovej gardy, riaditeľa baťových závodov, pána Luptáka, aby ustanovil miestnu letku Hlinkovej gardy a vymenoval jej veliteľa. Tejto žiadosti vyhovel a hneď v ten večer do funkcie veliteľa vymenoval Alexandra Makarenka. Na informačnej schôdzke bolo rozhodnuté, že inneď, ako budú vybavené formality, začne sa pracovať v troch kurzoch - kurz modelársky viedol Vratislav Úlehla, plachtársky Alexander Makarenko a teoretický kurz motorového lietania Ing. Otto Honzů. Všetky kurzy prebehli v zime a na jar sa začalo s praktickým bezmotorovým lietaním. Slovenský letecký zbor venoval letke v Baťovanoch dva klzáky, jeden vetroň a dva podvozky. Do leteckého odboru HG sa hneď v prvých dňoch prihlásilo 49 členov.
V roku 1941 bola vyhlásená celoštátna náborová akcia do Slovenských kridiel. Prihlásilo sa mnoho mladých ľudí aj v Baťovanoch, z ktorých niektorí mali už skúsenosti aj zo Zlína. Všetci dostali legitimácie s odznakom a hodnotný letecký časopis Slovenské krídla.
25. mája 1941 bola pekná slnečná nedeľa. Iniciátoci leteckej myšlienky v Baťovanoch vydali sa po širokom okolí, aby vyhľadali vhodný terén pre plachtenie a plachtársku školu. Najvhodnejší a všetkým podmienkam vyhovujúci terén našli na Veľkom vrchu, vzdialenom 1 km od obce Kršteňany. Táto skutočnosť bola povelom k začatiu praktického výcviku. O letisku sa tu síce nedalo hovoriť - bol to kopec, pod ktorým bol kus rovnej plochy. Tu sa začali adepti lietania pod vedením Alexandra Makarenka učiť leteckej abecede. Najlepšie sa tu lietalo pri južnom vetre. Klzáky boli uskladnené v dvoch chalupách na povale, odkiaľ ich bolo potrebné pred každým letovým dňom zniesť a poskladať. Po lietaní nasledovala opačná manipulácia. Na "kopec" sa lietadlá transportovali na dvojkolesových podvozkoch ľudskou silou - vlastnými rukami a nohami.
Už začiatkom júla roka 1941 zúčastnili sa v Bratislave naši plachtári - Makarenko, Sivák a Vančo, prípravného výcviku pre celonárodné plachtárske preteky; ktoré sa uskutočnili od 15. júla na Straníku pri Žiline. Na pretekoch po prvý raz v histórii nášho aeroklubu nás mali reprezentovať Alexander Makarenko a Samuel Sivák. Alexander Makarenko sa však zo Straníka musel vrátiť do Baťovian po nedorozumení s vedením Slovenského leteckého zboru. Samuel Sivák po 6 a
pol hodinovom lete na otvorenom vetroni Grunau - Baby sa umiestnil na druhom mieste pred Paľom Poliačkom.
Bezmotorové lietanie potrebovalo finančnú a materiálnu pomoc. Bolo potrebné prenajať pozemky, postaviť hangár, zadovážiť pomocné zariadenia, podvozky, naviják, platiť za poškodenie poľných porastov a opravovať poškodené klzáky. Na túto úlohu sa podujal mladý Václav Mlčák. Alexander Makarenko dostal za úlohu prenájom pozemkov na letisko a prácu s mládežou. Samuel Sivák mal zabezpečiť z ústredia Slovenského leteckého zväzu klzák, vetroň a ostatný potrebný materiál. Nadšenie bolo veľké, pomoc vedenia závodu výdatná, činnosť sa sľubne rozvíjala. Do kolektívu pribudol aj vojenský motorový pilot Ernest Vavrovič. Plachtári dostali ďalší klzák a vetroň. Prvým dreveným hangárom "pod kopcom" sa mohli popýšiľ až v roku 1945-om. V tomto období už patrili baťovianski aeroklubáci medzi najagilnejších na slovensku. Skúsenosti pribúdali každým jedným štartom, krátkym letom a pristátím. Veľkým úspechom bol polhodinový let Samka Siváka na klzáku VRONA vo výške 300 m nad krštenianskym "kopcom". Lexo Makarenko v tomto období uskutočnil na "bejbine" štart za gumovým lanom a vydržal vo vzduchu vyše dvoch hodín. Pri tomto lete sa vzdialil až nad Baťovany a vrátil sa túžobne očakávaný späť.

Na letisku v Malých KršteňanochNa letisku v Malých Kršteňanoch
Lietanie sa stalo v tom období snom každého mladého chlapca zo širokého okolia. Na jar v roku 1944 bol vydaný zatykač na Lexa Makarenka, ktorý sa musel utiahnuť do ilegality v našich horách, kde sa už v tom čase utvárali partizánske skupiny.
Vy, starší, alebo skôr narodení, máte v živej pamäti ťažké chvíle národa i jednotlivcov, v ktorých išlo o bytie národa, o bytie nás všetkých. V týchto, pre náš národ historických časoch, sa v kolektíve mladých nadšencov lietania prejavil výchovný vplyv Samuela Siváka, Alexandra Makarenka, Václava Mlčáka, Karola Kiliána, Ernesta Vavroviča a ďalších.
V skorých ranných hodinách 29. augusta 1944 silne zapôsobila na mladých ľudí organizácia utvárania partizánskych oddielov, keď videli, že medzi organizátormi boli známi priatelia, kamaráti Lexo Makarenko, ktorý vystúpil z ilegality a Samuel Sivák. Nezabudnuteľný zostal v povedomí všetkých aktérov tých čias práve Lexo, ktorý stál na plošine nákladného auta a organizoval odvoz zbraní a munície z bošianskych vojenských skladov k železničnému mostu v Šimonovanoch. Tu sa formovali a vyzbrojovali družstvá a čaty, tu vyvrcholilo výchovné pôsobenie Alexandra Makarenka a na tomto mieste strhol aj mladých plachtárov a ostatných mladých ľudí do povstania, do boja proti fašizmu. Z nášho kolektívu športových letcov obetovali v tomto boji svoje životy Václav Mlčák, Alexander Makarenko a ich žiak Ondrej Ďuras. Im trom, ako aj všetkým padlým v SNP, išlo o obranu našich národov pred fašizmom, o obranu historickej skyvy žitia národov našej vlasti. Práve týmto je symbolická smrť Ondreja Ďurasa, ktorý padol pri obrane rodnej zeme tam, kde pri výcviku v lietaní na klzáku získal vedomie hodnôt vlastného národa. Tam, na "kopci", ktorý bol predstavou výšin toho kolektívu mladých ľudí, tam skončil jeho mladý život.

Rozdávanie zbraní po vypuknutí SNP pri železničnom moste v ŠimonovanochRozdávanie zbraní po vypuknutí SNP pri železničnom moste v Šimonovanoch - kpt.Trojan (v prilbe)
V hrdinskom boji proti fašizmu za ľudskosť a práva pracujúcich obetoval svoj život aj Václav Mlčák, ten Vašek, ktorý bol jedným zo zakladatľov dnešného aeroklubu.
Samostatnú kapitolu v odbojovom hnutí v Baťovanoch a jeho okolí tvorí život Alexandra Makarenka. Mnohí z vás ho poznali osobne. Nová generácia ho pozná z rozprávania starších, ktorí nezávisle jeden na druhom opisujú Lexa ako človeka plného ľudského nadšenia a optimizmu, človeka, ktorý nenávidel neprávosť, človeka, ktorý venoval celý svoj voľný čas odovzdávaniu skúseností mládeži a hlavne mladým adeptom lietania v Baťovanoch. Neznášal povýšenectvo, sám bol veľmi skromný. Jeho život skončil na neznámom mieste, ale bolo to pravdepodobne na území Baťovian. Tajomstvo, ktoré sa už asi nikdy neodhalí. Avšak žijúci pamätníci, jeho rovesníci a priatelia, by už dnes mohli s istotou a bez obáv ozrejmiť záhadu okolo jeho priezviska. Veď tí, čo s ním žili, lietali a pracovali v Zlíne, poznali ho pod meno MULLER. Bolo to jeho rodné meno alebo nejaké krycie meno? Doteraz sa o tomto probléme hovorievalo, resp. mohlo hovoriť, iba vo veľmi úzkych kruhoch. Preto prosím pri tejto príležitosti všetkých, ktorí môžu moju predchádzajúcu otázku vysvetliť, aby tak urobili písomne a tým pomohli pri odhaľovaní, zdá sa, že viacerých problematických období v histórii nášho aeroklubu, ako aj obdobie odboja v SNP v Baťovanoch. Osoba Alexandra Makarenka si to zaslúži, lebo dá sa s istotou hovoriť to, že bol zakladateľom dnešného nášho aeroklubu a jedným z popredných organizátorov protifašištického hnutia v Baťovanoch a okolí. Jemu vďačia mnohí z vás tu prítomných za jeho pedagogické schopnosti inštruktora lietania, ktoré boli dôležité pri vtedajšom systéme výcviku, spočívajúcom v tom že prvý let bol súčasne aj prvým "sólom". A jemu s úctou vďačíme všetci tu prítomní za to, že sme boli tými šťastlivcami, ktorí sa mohli a môžu pozerať na našu zem, na naše mestá, z vtáčej perspektívy.

Alexander Makarenko - zakladateľ Aeroklubu v Partizánskom
Slovenské národné povstanie v tvrdých podmienkach preverilo charakterovú pevnosť a myslenie všetkých mladých chlapcov - bezmotorových letcov a ich vedúcich predstaviteľov. Preverilo ich priamo na bojiskách. Hoci vekovo mladí, predsa čestne obstáli v tejto ťažkej skúške života. Priniesli obete, strádania i vlastnú krv pre nový život, pre život v mieri. A keď prišiel mier, tí, čo sa ho dožili, znovu sa mužne pustili do práce. Vo fabrike i vo svojej láske v bezmotorovom lietaní, ktoré z nich nevyprchalo ani v hrôzostrašných chvíľach vojny. Museli však začínať prakticky odznovu. Smutný bol pohľad na vlastnými rukami postavený hangár pri Malých Kršteňanoch a v ňom poškodené klzáky a vetrone. S lietaním na "kopci" po oslohodení sa postupne končilo. Slávilo sa tu mnoho výsledkov a úspechov, no nechýbali ani chvíle smutné. Tie prišli pri nepodarených štartoch a pristátiach, ale aj pri termických a svahových letoch. Celkove sa tu za celú dobu leteckej činnosti stali dve ťažké nehody, z ktorých jedna, žiaľbohu, skončila tragicky. 23. septembra 1945 zahynul pri nej Imro Horník pri lietaní nad svahom. Život a lietanie s ním však išlo ďalej.
V lete v roku 1945 nadviazal Samko Sivák prerušené kontakty s priateľmi na letisku v Otrokoviciach - s pánmi Bačovským, Šťastným a ďalšími. V tom období už prebiehali práce na novom letisku za fabrikou, neďaleko tehelne v Šimonovanoch. Výstavba bola financovaná firmou Baťa. Aeroklubáci nemali ešte svoje motorové lietadlá. Vedenie firmy Baťa však pochopilo ich ťažkosti a vypomohlo tým, že povolili používať dve lietadlá typu Zlín 181 BUCKER na udržiavacie lety športových pilotov a na vyhliadkové lety. Okrem toho MNO pridelilo jedno lietadlo typu PO-2 "Kukuruznik" tiež na vyhliadkové lety.

Pred hangárom na letisku pri tehelni v Šimonovanoch. Motorová skúška lietadla PIPER-CUB OK-ZJITrosky lietadla, v ktorých zahynul Imrich Horník na veľkom vrchu pri Kršteňanoch
Ťažké boli začiatky v motorovom, no aj v bezmotorovom odbore. Plachtári s veľkým úsilím opravovali to, čo im po povstaní zostalo, aby mohli čo najskôr začať s praktickým výcvikom. Motorári začali začiatkom 1946-teho roka s teoretickou výukou. Záujemcov bolo veľa, ale neboli lietadlá a vhodné letisko pre výcvik. Tu znovu pomohlo vedenie podniku Baťa. Povolilo rozšírenie letiska a začiatkom ,augusta priletelo do Baťovian 14 lietadiel americkej výroby PIPER - CUB, ktoré boli zapožičané pre výcvik. Šéfpilotom bol František Krähenbiel a učiteľom lietania Ernest Vavrovič. Telom i dušou športového letectva v Baťovanoch popri profesionálnych podnikových pilotoch bol aj Rudolf Kroupa, dnes žiaľbohu už nebohý. Jeho praktické skúsenosti pri opravách a údržbe lietadiel odovzdával ochotne ostatným. Po vyradení z radov pilotných žiakov stal sa čoskoro inštruktorom a pomáhal pri výcviku nových žiakov.
Prvý kurz na motorových lietadlách začal sa 15. augusta 1946. V priebehu výcviku boli od povereníctva dopravy pridelené baťovianskym motorárom dva "pajpre", ktoré už boli vlastníctvom Slovenského národného aeroklubu. Celkove sa v roku 1946 nalietalo vyše 500 letových hodín, čo pri existujúcich ťažkostiach bol obdivuhodný výkon.
Bezmotorový odbor vycvičil väčší počet plachtárov so skúškou A, niekoľkých so skúškou B a C.
Aeroklubáci zorganizovali a usporiadali v roku 1946, už ovšem na letisku za fabrikou, druhý letecký deň pri príležitosti osláv SNP a celoslovenského zjazdu SSM. Letecký deň prispel k povojnovej propagácii športového letectva. Návštevníci videli nielen umenie motorových a bezmotorových pilotov, ale aj ukážky parašutizmu. Prvýkrát sa tu predstavili aj leteckí modelári, ktorí pripravili veľmi hodnotnú výstavu leteckých modelov. Baťovianski aeroklubáci patrili medzi najaktívnejších na Slovensku. Pomáhali pri uskutočňovaní leteckých dní v Prievidzi, Holíči, Handlovej, Nitre, vo Svite a v Nových Zámkoch.

František KrähenbielErnest VavrovičRudolf Kroupa a Július Mišeje
Historická udalosť sa odohrala v Baťovanoch 10. novembra 1946. V sále Spoločenského domu sa konalo slávnostné vyradenie prvých devätnástich športových pilotov na Slovensku, ku ktorým prehovoril povereník dopravy Kazimír Bezek, za civilné letectvo na Slovensku jeho šéf Ing.Jarunek, za národný podnik Baťa jej generálny riaditeľ a čestný predseda odbočky SNA Jozef Trojan. Prezidiálny šéf-povereníctva dopravy dr. Chalupa vyzdvihol činnosť letectva na Slovensku a zdôraznil, že vyradením prvých športových pilotov v Baťovanoch bolo vidieť, že letectvo tu našlo priaznivú pôdu pre úspešný vývoj a charakterizoval úzku spojitosť medzi baťovianskym podnikaním a leteckou myšlienkou. Za armádu pozdravil vyradených pilotov plukovník letectva Lisický. Za vyradených pilotných žiakov poďakoval Ing. Šimko a predseda odbočky SNA Červeň. Mená a priezviská ostatných vyradených žiakov som nikde nenašiel a verím, že čoskoro si niekto z vás spomenie na všetkých a dá k dispozícii do archívu. Takisto uvítame aj odovzdávacie dekréty a letecké odznaky, ktoré títo prví slovenskí motoroví piloti na slávnosti dostali.
Začiatkom 1947-ho roka prebiehali už v plnom prúde melioračné úpravy na vyvlastnených pozemkoch v katastri Malých Bielic. Rodilo sa nové letisko. Zo dňa na deň tu vyrastala provizorná administratívna budova s príručným hangárom a opravárenskou dielňou. Budova bola celodrevenej konštrukcie so škvárovou výplňou. Celé Baťovany žili v prípravách na otvorenie letiska.
Poslednou veľkou udalosťou na starom letisku pri fabrike boli celoslovenské preteky leteckých modelárov 29. júna 1941. Napriek tomu, že modelárska špička Slovenska bola práve v tomto období na pretekoch v Londýne, boli to preteky s vysokou úrovňou. V kategórii motorových modelov zvíťazil domáci pretekár Čikkel pred klubovým kolegom Jandačkom. Bezmotorové modely najlepšie lietali Karolovi Kiliánovi, ktorý zvíťazil pred Emilom Tencerom.

Družstvo baťovianskych leteckých modelárovLeteckí modelári v BaťovanochRudolf Kroupa a Eduard Homola (vľavo) pri údržbe motora na lietadle Norseman, im. značky OK-ZDANa navigačnej súťaži - Ernest Vavrovič (na ľavom sedadle) a jeho navigátor
Rodný list súčasného letiska v Malých Bieliciach datuje sa od 24. augusta 1947. Stalo sa tak po niekoľkomesačnej organizovanej a dobrovoľnej práci členov miestnej odbočky SNA, ale aj pracovníkov firmy Baťa. Baťovany - malé priemyselné mestečko žilo v tento deň v nezvyčajnej slávnostnej atmosfére. Od skorých ranných hodín boli miestni nadšenci lietania pripravení urobiť všetko, aby slávnostné odovzdanie nového letiska Bielice - Baťovany prebehlo bez najmenšej chyby. Vzácnych hostí - povereníka dopravy Bezeka, generála vojenského letectva Ambruša a generálneho riaditeľa Trojana - privítal predseda miestnej odbočky SNA Červeň. Po oficiálnom otvorení letiska nasledoval veľkolepý letecký program, vyplnený ukážkami leteckej akrobacie vojenských a civilných pilotov. Na letisku sme videli veľké dopravné "dakoty", malé rýchle stíhačky Spitfire a Mosquito a ľahké dopravné a turistické lietadlá najnovších typov. Verejnosti sa prvýkrát predstavili aj leteckí modelári. Nad letiskom s ohlušujúcim rachotom preletel aj roj bombardérov, ktorý oživil nepríjemné a smutné spomienky na vojnové roky. Vyvrcholením krásnej a nezabudnuteľnej slávnosti boli zoskoky prvých šiestich parašutistov na pôdu nového letiska. Mená týchto aktérov sú nám tiež neznáme. Na záver bola v hangári prvá letecká veselica. Baťovany sa tak stali leteckou križovatkou v celoštátnom a medzinárodnom rámci a otvorili sa nové perspektívy rozvoja Sportového letectva.
S rokom 1947 bolo úzko späté založenie parašutistického odboru v Baťovanoch, ktorý sotva bol založený, začal vyvíjať svoju činnosť. Už v apríli 1968 usporiadal tu letecký odbor povereníctva dopravy kurz pre pomocných inštruktorov parašutizmu. Vedúcim kurzu boli Laco Vašečka, Viktor Ilavský a za baťoviansku odbočku prehovoril k účastníkom predseda parašutistického odboru Fero Pavúk, bývalý príslušník II.paradesantnej brigády. To, čo sa inde pokladalo za hmlistý sen, to v Baťovanoch uskutočňovali za jeden deň. Také boli chvály na baťovianskych aeroklubákov z celého Slovenska. Do prvého praktického parašutistického kurzu sa prihlásilo 50 záujemcov. Ukončilo ho 39 chlapcov a 2 dievčatá.
Najstarší parašutista z Baťovian Zdravecký nastupoval k svojim prvým zoskokom do striebristej "dakoty" s rovnakou radosťou ako mladý 17-ročný Jožko Ziman, dnes už žiaľbohu nebohý. Mária Kosáčová a Elena Neštinová - Uhrová boli prvými parašutistkami našej republiky. Tento veľkolepý športový deň sa odohral na našom letisku 20. júna 1948 a usporiadala ho Baťova škola práce. Najmladšie 16 - 18 -ročné baťovianske parašutistky - Nagyová, Zvonková, Frťalová, Groshapellová, Lazarová a Hubinová absolvovali v tento deň tiež svoje prvé zoskoky. Slávnostné dekorovanie umocnilo krásne pocity z prvých zoskokov. Členská základňa parašutistov v Baťovanoch začala sa neuveriteľne rozrastať. Uvažovalo sa aj o tom, že Baťovany sa stanú sídlom parašutistov celej Československej republiky a historické materiály hovoria, že boli najväčšou odbočkou v strednej Európe. Najväčšiu zásluhu na tejto skutočnosti mal generálny riaditeľ národného podniku Baťa Jozef Trojan, ktorý bol veľkým priaznivcom všetkých leteckých športov v Baťovanoch.
Plachtársky odbor mal v roku 1948-om 4 klzáky a 3 školné vetrone a približne 60 plachtárov. Lietali sa len gumové a navijákové štarty. Nových záujemcov o lietanie bolo stále viac a viac, akoby letecká myšlienka vkĺzla do srdca každého mladého obyvateľa Baťovian a širokého okolia. Bo1 však veľký nedostatok inštruktorov a lietadiel. Predsedom plachtárskeho odboru bol Karol Kilián a celá záťaž výcviku ležala na ramenách obetavých inštruktorov Imrišku a Salatnaya.

Predzoskokovú kontrolu parašutistov vykonáva inštruktor VašečkaNastupovanie do výsadkového lietadla DC-3 "Dakota" Ján Novák (prvý sprava) a Peter Mamrák (štvrtý sprava)
Baťovianski motoroví piloti - šéfpilot František Krähenbiel a pilot Ernest Vavrovič za pomoci športových pilotov Svorada, Ing. Šimku, Salatnaya a Kiliána nalietali v roku 1948 viac ako 160 000 km na letoch do Prahy, Bratislavy, Svitu, Zlína a Liberca. Vedúci leteckého oddelenia bol pilot Vladimír Bužek. Toto oddelenie patrilo dopravnému oddeleniu, ktorého vedúcim bol skúsený letecký pracovník a podpredseda SNA v Baťovanoch Štefan Pavelka. Na letisku Bielice - Baťovany mal národný podnik koncom roka 1948 šesť lietadiel - Sokol, Zlín, Fairchild a "pajpre". O bezporuchový chod leteckej dopravy sa starali šéfmechanik Rudolf Kroupa a mechanici Eduard Homola a Reško. Prvým správcom letiska bol od jeho otvorenia Ondrej Kramár - až do 11. 5. 1948, kedy túto funkciu odovzdal Lučkovi. Obidvaja boli zamestnancami Správy štátneho civilného letectva. Lučko vykonával funkciu až do 23.4.1951 a Ondrej Kramár bol v období odovzdania funkcie Lučkovi účtovníkom letiska. Tieto údaje sú získané z pokladničného denníka, ktorý sa dodnes zachoval. Pravdepodobne v tomto období bola ustanovená funkcia náčelníka letiska, do ktorej bol menovaný Rafael Černý.
V januári 1949 pribudlo do lietadlového parku jedno dvojmotorové lietadlo Ae-45. V tomto roku, presne 17. februára 1949, boli Baťovany premenované na Partizánske a národný podnik Baťa na Závody 29. augusta.
Pri spomienkach na päťdesiate roky musíme si pripomenúť, že na našom letisku bola zriadená aj hydrometeorologická stanica s rádioslužbou. Boli tu v rôznych obdobiach zamestnaní páni Jursa, Sáliš, Žaťko, Koš a Formela. Stanica bola zrušená koncom roka 1969.
V dňoch 22. 5. - 1. 6. 1950 konali sa na našom letisku IV. národné preteky plachtárov za účasti trinástich najlepších plachtárov zo Slovenska. Absolutnym víťazom pretekov sa stal Štefan Pleško z Bratislavy. Dosiahnuté výsledky počas pretekov boli veľmi cenné, lebo po prvý raz v histórii česko-slovenského plachtárstva uskutočnili sa preteky slovenských pohorí od západu na východ. Boli to prvé preteky, ktoré organizovali naši aeroklubáci.
Rok 1950 sa vyznačoval masovým rozvojom parašutizmu. Hlavné ťažisko bolo v učilišti Baťovej školy práce. Výcvik sa vyznačoval vysokou úrovňou odbornosti inštruktorov Žolčáka, Vanču, Šuca, Mamráka, Podolca, Pisku, Tencera, Slimáka, Čongrádyho, Valachoviča a ďalších.

Prvá "Aerovka" na letisku v Malých BieliciachOd vrtule doprava: Reško, Rudolf Kroupa, František Jursa, Eduard Homola, František Krähenbiel, Vladimír Bužek a strážmajster Martin Kriško
V. národné preteky plachtárov sa konali v dňoch 1. - 15. júla 1951 opäť na našom letisku. Lietalo sa na Šohajoch VT-125. Celkovým víťazom sa stal Gustáv Šmehýl zo Žiliny. Počas pretekov Vilo Hudec splnil preletom dlhým 120 km podmienku na zlaté "C" a Dorníny z Bratislavy prevýšením 5 200 m získal vzácny "diamant".
V týchto rokoch sa o výcvik mladých plachtárov a motorárov zaslúžilo niekoľko inštruktorov. Medzi tých najobetavejších patrili Jozef Skorka, Eduard Homola, Gabo Moravčík, Ernest Vavrovič, ale aj Rudolf Imriška, Fero Krähenbiel a Rudolf Kroupa, ktorí, žiaľbohu, sa týchto chvíľ nedožili. Väčšina z vás si určite dodnes spomína na ich tvrdú drezúru a priateľský prístup ku všetkým.
V roku 1951 vzniklo na letisku Krajské stredisko parašutizmu ako zložka Dobrovoľného zväzu ľudového letectva (DOZLET). Do funkcie krajského inštruktora nastúpil náš odchovanec Emil Tencer, ktorý sa vrátil od výsadkového vojska. Krajským náčelníkom DOZLET-u v Nitre bol dôstojník Kodíček.
V roku 1952 bol založený Zväz pre spoluprácu s armádou. Od tejto doby poslanie športového letectva a parašutizmu začalo mať militantný charakter, ktorý si vzhľadom na vtedajšiu medzinárodnú politickú situáciu pod vedením neslávnej KSČ, žiaľ, dokázalo udržat do minulého roka. Celá činnosť v aerokluboch začala sa direktívne zameriavať na prípravu brancov a záloh pre Československú ľudovú armádu. Nastal relatívny rozmach letectva a letiská sa zapĺňali leteckou technikou veľkého počtu typov, ktoré začal chrliť letecký priemysel. Boli vytvorené krajské aerokluby. Náš aeroklub patril do Krajského aeroklubu v Nitre, ktorého náčelníkom bol major Róbert Vesperín. Určite si každý z vás naňho spomína ako na skúseného pilota a inštruktora, ktorý vycvičil, pceskúšal pred prvým samostatným letom a preškolil na nový typ mnohých tu prítomných. Cieľavedome viedol aj svoju manželku Jarmilu Vesperínovú, ktorá svoje umenie v leteckej akrobacii predvádzala na rôznych podujatiach.
Pripomeňme si aspoň jej akrobatické vystúpenie na C-5 na veľkolepom leteckom dni pri príležitosti otvorenia IV. majstrovstiev sveta v zoskoku padákom v Bratislave dňa 3. augusta 1958.
V júli 1953-ho roka bolo naše letisko dejiskom plachtárskych závodov. Počasie však účastníkom neprialo a tak namiesto plánovaných dlhých preletov, lietala sa akrobacia na "luňákoch". Možno to bola práve moc prírody, ktorá si zahrala s osudom mladého Pavla Krajčoviča, ktorý dňa 19. júla 1957 odštartoval z nášho letiska k svojmu poslednému letu. Jeho "luňák" sa vo vzduchu pri obrátenom premete roztrhal a v troskách zahynul človek, ktorý mal pred sebou život a radosť z lietania ... "Možno keby", to magické spojenie, používané pri tragédiách, bolo preletové počasie v ten deň, tak dnes by tu sedel medzi nami.
V máji 1954 roku došlo k prvej zmene vo vedení letiska. Do funkcie náčelníka bol menovaný Alfréd Chotváč.
Načrieme teraz do spomienok tou šťastnejšou rukou. V roku 1955 sme sa mohli pochváliť aj rekordnými výkonmi parašutistov. Časnocha, Valachovič a Zámečník. Pri skupinovom zoskoku z výšky 1500 m a s výdržou 15 sekúnd na presnosť pristátia utvorili čs. rekord. Ďalší čs. rekord sa rodil pri nočnom skupinovom zoskoku z výšky 4000 m s výdržou do 3500 m - aktérmi zoskoku boli Marko, Valachovič a Zámečník. Svetovým rekordérom sa stal Štefan Švarc zoskokom zo 600 m s okamžitým otvorením padáka na presnosť pristátia na padáku PO-47. Ján Valachovič zasa svetovým výkonom zo 600 m s výdržou na presnosť pristátia obohatil tabuľku rekordov.
V roku 1957 úspešné ťaženie našich parašutistov pokračovalo. Na oblastnej súťaži v zoskoku padákom, ktorá bola súčasne aj I. ročníkom Memoriálu Štefana Pisku a konala sa na našom letisku, reprezentovali náš aeroklub veľmi úspešne Valachovič a Helena Mjartanová-Kepákóvá. Valachovič sa stal víťazom zoskokov z výšky 2600 m a s výdržou 40 sekúnd, počas ktorcej sa hodnotilo 6 horizontálnych otočiek o 360°. V celkovom hodnotení sa umiestnil na 7. mieste. Oveľa väčšiu radosť mala Helena Mjartanová-Kepáková, ktorá zvíťazila vo všetkých troch hodnotených úlohách. Dosiahnutými výsledkami si obidvaja zabezpečili účasť na majstrovstvách ČSR, kde svoje úspechy zopakovali.
V tom istom roku zasiahli do bojov o medaily aj naši plachtári. Na III. SPZ vo Vrchlabí sa umiestnil v celkovom hodnotení náš Anton Valo na 13. mieste. Lietalo sa na výkonných vetroňoch VT-425 "Šohaj". A bol to práve on, ktorý dosahoval veľmi dobré výsledky aj v klubovom lietaní, korunované ziskom zlatého odznaku FAI. Stal sa jeho prvým držiteľom v našom aeroklube a trvalo to viac ako desať rokov, keď sa k nemu priradili v roku 1969 ďalší "zlatí" plachtári - Rudolf Mlčák a Marián Szabó. V súčasnej dobe k nim pribudli postupne Jozef Kubica, Ladislav Kolík a Jozef Zajac.
V roku 1958 dochádza k zmene náčelníka letiska. Do funkcie bol ustanovený Vojtech Fülöp, ktorý ju vykonával k plnej spokojnosti všetkých odborov až do roku 1964. Pod jeho vedením už v roku 1959 dosiahli aeroklubáci pekné výsledky. Valachovič sa stáva druhý raz preborníkom kraja v zoskoku padákom. Na II. Majstrovstvách ČSR v leteckej akrobacii v Otrokoviciach obsadil Anton Valo 9. miesto, kam postúpil ako tretí najlepší slovenský akrobat.
Na veľkom leteckom dni sa v roku 1959 konala unikátna ukážka odhodu dvoch padákov a pristátia na záložnom padáku, ktorú predviedol náš Jozef Petráš. Letecký deň mal pre svoj pestrý a bohatý program veľký ohlas v širokom okolí.
V roku 1960 dochádza k novému územnému rozdeleniu našej republiky. Na Slovensku vznikli tri kraje. V športovom letectve to znamenalo splynutie bývalých krajov. Z krajských aeroklubov Nitra a Bratislava vznikol jeden - Západoslovenský, do ktorého patrilo aj Partizánske.

Lietadlo L-60 OK-LKG používané pre výsadky a vleky z poľa - výrobca Orličan ChoceňCvičné bojové lietadlo Jakovlev JAK-11 (C-11) vyrábané v rokoch 1952-56 v Kunoviciach
V tomto roku sa u nás v dňoch od 10. do 25. 6. konali I. Plachtárske preteky na Slovensku. Lietalo sa na VT-125 a 425. V silnej konkurencii mužov však prvý slovenský titul získala práve žena - Hana Czihalová pred Jozefom Ottom a Dušanom Bartákom.
V roku 1965 prebral funkciu náčelníka letiska Eduard Brázdovič. Prišiel práve v období, keď sa celkom vážne uvažovalo o zastavení činnosti na našom letisku a o jeho úplnom zrušení. Rok 1967 sa zapísal smutnými písmenami do našej histórie, lebo došlo k tomu, o čom sa pred rokom iba uvažovalo. Letisko, ktoré pri svojom zrode malo trojdráhový systém, bolo odrazu na pokraji veľkej priepasti. Jedna dráha, ktorá zostala ako torzo, bola orientovaná tak, že po výstavbe 140 m vysokého komína pre ZDA neboli dodržané predpisom dané sklony prekážkových rovín. Bolo to veľmi ťažké obdobie a na letisku vládla smutná atmosféra. Vynaložilo sa maximálne úsilie, presedelo sa množstvo hodín na jednaniach, hľadala sa cesta, ako činnosť na letisku obnoviť. Ako neuveriteľný sen visel na nástenke telegram, ktorý zakazoval akúkoľvek prevádzku. Niekoľkomesačná prestávka bola tou najbolestnejšou ranou do sŕdc všetkých, ktorí pokračovali v tradíciách zakladateľov aeroklubu - a nebolo ich málo. Iskierka nádeje však stále tlela. Tí skôr narodení si však stanovili métu, a za tou išli. Elán opäť zvíťazil. Našiel sa správny chodníček, ktorým sa bolo treba uberať. Pootočenie osi a posunutie prahu dráhy o niekoľko stupňov a metrov, umožnilo skalným aeroklubákom sadnúť opäť do kabín lietadiel a v dlani zovrieť "knipel". Nikdy nezabudneme na obetavosf Ing. Michala Hallu, Jána Nešťáka a Júliusa Gendiara, ktorí i za cenu svojho osobného voľna dokázali, že dobrá vec sa z mysle ľudí nedá len tak ľahko vymazať. Letisko mohlo naďalej rozkvitať a poskytovať vyžitie desiatkam nadšencov lietania a parašutizmu z nášho mesta a blízkeho okolia.

Výročná členská schôdza Aeroklubu - správu o činnosti Aeroklubu číta predseda Anton LipárZástupca Slovenského aeroklubu Zväzarmu Bohuslav Mikota (prvý zľava) odovzdáva diplomy Eduardovi Homolovi, Antonovi Lipárovi, Eduardovi Čeledovi a Tiborovi Chlupíkovi
Kolektív sa v tomto období stmelil ešte viac. Však počas zimných mesiacov v úplne beznádejnej situácii, riešili sa okrem existenčných otázok aj plány do budúcnosti. Pri bilancovaní výsledkov plachtárskeho odboru sa na základe faktov konštatovalo, že výsledky neboli úmerné možnostiam. Príčina bola predovšetkým v malých možnostiach lietať v klubových a medziklubových súťažiach. S pekným návrhom prišiel Július Gendiar, žiaľbohu, dnes už nebohý. Jeho návrh bol v roku 1967 realizovaný. Zorganizovali sme prvý ročník medziklubovej súťaže v plachtení s priliehavým názvom - Memoriál Alexandra Makarenka. Patronát nad touto súťažou prevzala miestna organizácia Zväzu protifašistických bojovníkov a zakúpila putovný krištálový pohár pre víťaza. Víťazom prvého ročníka sa stal Ing. Alojz Bollo z Martina. Súťaž sa stala veľmi populárnou medzi slovenskými plachtármi a ako historia ukázala, boli takmer vždy, z dôvodu veľkého záujmu, problémy s nomináciou. S menšími prestávkami z objektívnych príčin sa konala pravidelne každý rok. Organizátori sledovali vždy jeden cieľ - zapojiť do súťaže čo najviac domácich závodníkov a podľa kapacitných možností pozývať závodníkov z ostatných aeroklubov. Súťaž, ako sa neskôr ukázalo, splnila svoje poslanie. Víťazmi v jednotlivých ročníkoch boli - Milan Vitáliš zo Sliača, Jozef Zajac a Marián Szabó z Partizánskeho, Daniel Podolec z Martina, Peter Jablonický zo Senice a ďalší domáci Pavol Ďuriš.
Ani parašutisti sa nedali zahanbiť. Mária Mikušková sa stala víťazkou memoriálu Juraja Kriváňa v kategorii žien, ktorý sa konal v Očovej. Reprezentovala nás aj na Majstrovstvách ČSSR v zoskoku padákom v Břeclavi, kde sa umiestnila na 16. mieste.
Mária Mikušková reprezentovala náš aeroklub aj na Majstrovstvách sveta v zoskoku padákom v roku 1966 v Lipsku. Svojim parašutistickým umením, no hlavne 5. miestom na svete v zoskoku z výšky 2000 m s výdržou 30 sekúnd s komplexom figúr pri voľnom páde za 10,4 a 9,8 sekundy, prispela k striebornému úspechu čš. družstva žien.

Strieborné družstvo parašutistiek na Majstrovstvách sveta v zoskoku padákom v Lipsku v roku 1966 - Mária Mikušková (druhá sprava)Majstrovstvá Československa v zoskoku padákom na letisku v Očovej - víťazka Mária Mikušková
V roku 1967 na I. ženských majstrovstvách v Trenčíne náš aeroklub reprezentovala Anna Zimániová, ktorá sa umiestnila na 10. mieste.
A prišiel rok 1968. Slovenskí aeroklubáci konštatovali na svojom spoločnom zasadnutí v Nitre, že rozvoj leteckej činnosti v posledných rokoch pod vedením Ústredného výboru Zväzarmu nenapredoval, ba v mnohých prípadoch boli urobené kroky späť, Podľa skúseností členovia aeroklubov nedôverovali ÚV Zväzarmu a žiadali v rámci demokratizácie zmeniť celý systém riadenia a vedenia leteckých športov. Žiadali, aby právomoc rozhodovania o celkovej koncepcii bola daná voleným orgánom AEROKLUBU ČSSR. Pri tejto príležitosti volení zástupcovia ustanovili Slovenský národný aeroklub ako vrcholný riadiaci orgán slovenského letectva. Z nášho aeroklubu boli do dočasného výboru SNA zvolení Ján Nešťák a Anton Valo.
Život aj v našom aeroklube bežal ďalej. Naši motoroví piloti sa 5. mája 1968 zúčastnili najväčšieho podujatia športových letcov na Slovensku, ktorým bol prelet l5-člennej skupiny nad monumentálnym pamätníkom Milana Rastislava Štefánika na Bradle.
Navigačná súťaž, na ktorej sme mali našu posádku Anton Lipár a Eduard Homola na Ae-45 sa konala na letisku v Kladne. Po návrate z tejto súťaže prišiel už tragický 21. august 1968. Čo sa dialo na našom letisku? Deň predtým prebiehali prípravy letiska na návštevu nejakého generála zo sovietskeho DOSAAF-u, ktorý mal prísť na družobnú návštevu do základnej organizácie Zväzarmu v ZDA. Čistili sa všetky miestnosti, priestory v hangároch a celé okolie letiska. Všetci si iste dobre pamätáte lesk a pompéznosť takýchto akcií. Ráno sa schádzali členovia aeroklubu na letisku už okolo šiestej hodiny - tak ako bola dohoda. Niektorí sa o okupácii dozvedeli až tam, bolo len málo takých, ktorí o tom vedeli už od polnoci. Oblohu popísali vo veľkých výškach prúdové lietadlá iba jedným smerom - z východu na západ. Nikto si to nevedel vysvetliť, na čo bol ten cirkus deň predtým ... Možno to bola náhoda, ale na našom letisku nebol ani jedeh vojak, ani jeden tank, či lietadlo "bratských" okupačných armád. Lietanie bolo dočasne zastavené.

Eduard Homola pri kontrole práce na motore lietadla Z-126 Tréner OK-JGHPutovný pohár víťaza "Memoriálu Alexandra Makarenku" súťaž v plachtení, ktorý venovala MO SZPB v Partizánskom
Vo februári 1969 sa konala v Brne ustanovujúca konferencia Aeroklubu ČSSR. Slovenský národný aeroklub, ktorý bol ustanovený v Ružomberku-Liskovej, viedol na tomto rokovaní jeho predseda Pavol Veslár. Začalo sa blýskať na lepšie časy. Ale ozaj len blýskať. Snaženie sa postupne rozplývalo, až sa Slovenský národný aeroklub rozpadol, lebo na ministerstve bola žiadosť o registráciu zadržaná. Nastalo obdobie kádrových previerok, na ktoré doplatili hlavne tí, ktorí sa snažili o lepšiu budúcnosť aeroklubov. Medzi nimi bol aj Pavol Veslár, ktorý bol vylúčený z radov lietajúcich.
Táto stať sa nedotýkala bezprostredne činnosti nášho aeroklubu, ale v rámci informovanosti všetkých o dianí v rokoch 1968-69 na úseku športového letectva, považoval som za potrebné toto uviesť. Najsmutnejšie na tom však bolo to, že život sa dostal do starých koľají a muselo sa naďalej konať tak, ako totalitný komunistický režim diktoval.
V septembri 1969 sa na letisku konali V. Majstrovstvá ČSSR v leteckej navigácii. Tu nás ceprezentovali Jozef Sýkora, dnes už nebohý, s Gustávom Belianskym a umiestnili sa na 10. mieste.
Do aeroklubov boli z armády predávané vrtuľníky Mi-1. Na preškolenie bol vyslaný Eduard Homola, ktorý od roku 1969 vykonával funkciu náčelníka letiska. Funkciu leteckého mechanika od augusta 1968 do augusta 1969 vykonával Marián Szabo, ktorého vystriedal Dušan Ondruška.
V auguste 1969-ho roka na II. ročníku plachtárskej súťaže o "Pohár LET-u, n. p., Kunovice" v dvojsedadlovkách náš aeroklub reprezentovali Marián Szabó a Július Gendiar.
Na majstrovstvách Slovenska v zoskoku padákom zvíťazilo družstvo v zložení Jozef Paninár st., Viliam Kosorín a Jindřich Veselý.
IV. Majstrovstvá ČSR v leteckej navigácii sa konali v októbri 1970 na našom letisku. Naše posádky Lipár - Sýkora a Mikška - Hedera sa umiestnili na 4. a 9. mieste.
V rokoch 1970, 1971 a 1972 náš aeroklub reprezentoval na majstrovstvách Slovenska Viliam Kosorín, ktorý obsadil dvakrát 2. a raz 3. miesto.
Od roku 1973 sa vykonávali súťaže v brannom parašutistickom viacboji. Na majstrovstvách Slovenska v tomto roku Marián Mikulovský vyhral na presnosť pristátia.
Na VII. majstrovstvách ČSSR v leteckej navigácii v septembri 1973 na letisku v Nitre obsadila naša posádka Sýkora - Beliansky 8. miesto.
Majstrovstvám predchádzala medzinárodná navigačná súťaž Memoriál Žwirka a Wigury, na ktorej nás prvýkrát v histórii navigačného lietania reprezentovala spomínaná posádka. V ďalších ročníkoch to bola ešte posádka Haško - Szabó.
Pri bilancovaní našej činnosti zaslúžia si mimoriadnu pozornosť XVII. Majstrovstvá Slovenska v plachtení, ktoré sa konali na našom letisku. Boli skutočne historické, lebo majstrom Slovenska sa stal po prvýkrát náš Jozef Kuník.
Oslavy 30. výročia SNP sme obstojne pozdravili veľkým leteckým dňom s bohatým programom a po dlhoročnej prestávke sa konali aj vyhliadkové lety. Najatraktívnejším číslom bolo vystúpenie na dvoch prúdových lietadlách L-39 Albatros, ktoré si diváci mohli pozrieť aj na zemi. Veľkú zásluhu na organizácii tohto podujatia mal vtedajší predseda aeroklubu Anton Lipár.
Od roku 1975 začali aeroklubáci organizovať ďalšie dve medziklubové súťaže, dodnes veľmi populárne - Po stopách obuvníckeho priemyslu, v leteckej navigácii a Pohár partizánskej brigády Jána Žižku, v klasických disciplínach v zoskoku padákom. K tomuto vedenie aeroklubu pristúpilo z dôvodu toho, aby umožnilo čo najviac skúseností získavať na súťažiach nižších a tieto zúročiť na vrcholných podujatiach. A že to bolo správne, svedčil aj úspech našej dlhoročnej navigačnej posádky Haško - Szabó na Majstrovstvách ČSSR v Nitre, kde v silnej konkurencii stáli na bronzovom stupni víťazov. Pohár partizánskej brigády Jána Žižku nám prinášal striedavé úspechy. Medzi najvýznamnejšie patrili 1. miesto Jána Vargu a Jozefa Paninára v presnosti pristátia a víťazstvo nášho družstva v celkovom hodnotení. V roku 1977 na Majstrovstvách ČSSR v zoskoku padákom obsadila Katarína Matvoňová - Melušová 2. miesto v celkovom hodnotení. V tom istom roku na Majstrovstvách Slovenska vyhrala streľbu a celkovo bola druhá.
Parašutizmus bol jediným odvetvím činnosti, v ktorom sa podarilo našim členom získať tituly majstrov športu - a boli to títo: Zámečník, Mjartanová - Kepáková, Valachovič, a Šookyová - Mikušková, z nich Valachovič, Kosorín a Zámečník sú držiteľmi odznaku FAI s tromi diamantmi.
K poslednej zmene funkcie náčelníka letiska došlo v roku 1976, kedy Eduard Homola odišiel do starobného dôchodku. Letectvu v Partizánskom zostal verný celý svoj život. Začínal ako letecký mechanik, bol vlekárom, vysadzovačom, inštruktorom motorového lietania. Bol vždy vzorom pre každého nového adepta lietania. Svoje umenie preukázal už vo svojich leteckých začiatkoch, keď dňa 11.7.1958 pri požiari ľavého motora a jeho následnom vysadení s lietadlom "Siebel" OK-ADH dokázal pristáť bez poškodenia na letisku. Po odchode na zaslúžený odpočinok zostal naďalej robiť leteckého mechanika až do roku 1978, kedy na jeho miesto nastúpil Jaroslav Navrkal. Oddanosť Eduarda Homolu letectvu a výsledky, ktoré dosahoval, boli už v roku 1967 ocenené najvyšším vyznamenaním Medzinárodnej leteckej federácie v Paríži - diplomom Paula Tissandiera.
Po odchode Eduarda Homolu do starobného dôchodku prevzal funkciu náčelníka (ale až v roku 1978) Dušan Ondruška, ktorý ju vykonáva dodnes a radí sa na prvé miesto v dĺžke pôsobenia v tejto funkcii na našom letisku. Od polovice roka 1990 bola táto funkcia premenovaná na správcu letiska.
Pri tejto príležitosti je vhodné spomenúť aj mená ostatných leteckých mechanikov, ktorí pracovali na našom letisku. Okrem tých v príhovore už spomenutých, to boli: Jozef Ott, Jozef Barták, Martonka, Bohuslav Slováček, Vojtech Halmo a Miroslav Herna.
Začiatkom roka 1978 sa uskutočnilo stretnutie prvých parašutistov nášho aeroklubu pri príležitosti 30. výročia vzniku parašutizmu na Slovensku, ktorého základy boli založené práve u nás.
V tomto roku sa začali prípravné práce na výstavbu riadiacej veže a napojenie hangára Brno na elektrickú sieť. Stavby boli ukončené a riadiaca veža bola slávnostne odovzdaná pri oslavách 40. výročia založenia nášho aeroklubu v roku 1980.
Odvtedy uplynulo už 10 rokov. Život na letisku bežal ďalej. Kládli sme pred seba stále nové a nové úlohy, ciele. Uvažovali sme o zlepšení sociálnych podmienok na našom letisku. Bol vypracovaný projekt na ubytovací areál za hangárom Brno, ktorý nebol z finančných dôvodov zatiaľ realizovaný. Vrhli sme sa však na finančne menej náročné úpravy nášho areálu. Zaviedli sme po štyridsiatich piatich rokoch na letisko pitnú vodu a plyn na vykurovanie všetkých miestností. Dlhoročný problém s otváraním hangára Brno je už dávno minulosťou. Odstránili sme starý betón a vodiace koľajnice ťažkých hangárových dverí. Urobili sme nové základy, položili nové koľajnice, po ktorých dnes chodia nové železo-hliníkové krídla dverí.
Rozšíril sa náš lietadlový park. Pribudla ďalšia motorová Z-142-ka. Na vrcholné, ale aj domáce plachtárske závody sme začali chodievať s vysokovýkonnými vetroňmi VS0-10. Konečne sme sa dočkali aj toho, že po letištnom okruhu začali lietať motorizované klzáky, ktoré sa stali ekonomickým prínosom pri plachtárskom výcviku, resp. pri prechode na motorové lietanie. Pre zabezpečenie činnosti kúpili sme starší osobný automobil. V plachtárskej prevádzke sa objavil nový naviják Herkules-4.
Urobili sme úpravy administratívnej budovy. Pri klubovni sme zariadili príručnú kuchyňku s plynovým šporákom. Rozšírili sme ubytovaciu kapacitu vyrobením poschodových postelí váľandového typu.
Z organizačných noviniek je treba spomenúť, že sme založili v roku 1988 na našom letisku Základnú organizáciu Zväzarmu a náš aeroklub bol pomenovaný ako Aeroklub 29. augusta. Prinútili nás k tomu okolnosti, týkajúce sa právnej subjektivity a vedenia samostatnej účtovnej evidencie. Spolupráca s vedením ZDA Partizánske od obdobia založenia samostatnej základnej organizácie značne ochabla, až sme museli na zasadnutiach rady aeroklubu konštatovať, že bývalá hrdosť celého podniku na letisko, na športových letcov a parašutistov - zamestnancov podniku sa kdesi vytratila a boli pretláčané skôr centralistické názory na v tej dobe ešte brannú činnosť. Z pochopiteľných príčin boli zastavené dotácie, ktoré v minulosti, a nie tak dávnej, tvorili značné, ak nie hlavné, príjmy na našu činnosť. Aeroklub sa aj napriek tejto skutočnosti snažil naďalej vytvárať dobré podmienky pre vyžitie sa všetkých záujemcov o lietanie a parašutizmus.
Z dosiahnutých výsledkov v leteckej činnosti za uplynulých 10 rokov je potrebné na tomto mieste spomenúť aspoň tie najpodstatnejšie. V parašutistickom výcviku sme v rámci domácej súťaže uskutočnili prvé zoskoky do vody na neďalekom bagrovisku pri Žabokrekoch. Plachtári sa konečne mohli v roku 1989 pochváliť, že sen každého plachtára - 500 km prelet, sa im splnil. Prvým "päťstovkárom" sa stal Jozef Kuník a v tomto roku sa k nemu pridali Bohumil Vašek, Ľudovít Hatala a Róbert Stümpel.
Bezo sporu do histórie nášho, ale tentokrát aj všetkých aeroklubov na Slovensku, zapíše sa zlatými písmenami skutočnosť, že po 17. novembri 1989 ožila dlhé roky dusená myšlienka vytvorenia národných aeroklubov. Prípravný výbor pre utvorenie Slovenského národného aeroklubu vznikol už v decembri minulého roka a náš aeroklub bol jedným z hlavných iniciátorov tohto obrodného procesu. Vo februári bol na Ministerstve vnútra a životného prostredia SR zaregistrovaný Slovenský národný aeroklub Milana Rastislava Štefánika. Na jeho ustanovujúcej konferencii v Nitre bol do funkcie prezidenta opäť zvolený Pavol Veslár.
Nejasnosti a rozpory v otázkach koncepcie pre budúcnosť sú spôsobené moratóriom na delimitačný proces majetku bývalého Zväzarmu. Buďme však optimisti a verme, že zdravý rozum musí vždy zvíťaziť a že požiadavky tých, ktorým má športové letectvo a parašutizmus slúžiť, budú v čo najkratšej dobe splnené.
Nemalú zásluhu na výsledkoch, ktoré Aeroklub Partizánske od jeho založenia dosiahol mala aj Rada klubu, v ktorej čele stáli Štefan Pavelka, Anton Valo, Ján Nešťák, Anton Lipár, Július Gendiar, Pavel Haško, Róbert Chúťka a Marián Szabó.
Milí priatelia, skôr než prikročím k záveru spomienok, dovoľte mi poďakovať za pozornosť a trpezlivosť pri počúvaní. Som presvedčený, že niektorých som uspokojil, a niektorých možno aj otrávil dlhým rečnením. Ale verte mi, že polstoročie nášho aeroklubu si to zaslúži. Mojou snahou bolo, aj ked nie som žiadnym prozaikom, či rečníkom bez papiera, aby som uspokojil každého, aby sa každý, kto pre Aeroklub Partizánske urobil čokoľvek, v tomto príhovore našiel.
Každý z nás žije na spoločnej planéte Zem, ktorá je piatou najväčšou, ale aj piatou najmenšou planétou našej slnečnej sústavy. Všetkým rovnako svieti naše zlaté Slnko, bez ktorého by neexistovala ani naša Zem, ani život na nej, ani športové letectvo a parašutizmus. Dĺžka existencie našej planéty sa počíta na tri miliardy rokov. Zamysleli ste sa už niekedy nad týmto astronomickým údajom? A pokúsili ste sa ho prirovnať k dĺžke veku každého z nás, každého jedného smrteľníka našej planéty? Je to pomer nepredstaviteľný aj pri tej najväčšej fantázii!
Môj príhovor končím zámerne touto nie každodennou úvahou. Život každého z nás je skutočne tak krátky, že častokrát nestačíme ani postrehnúť jeho zmysel. Chvíle, ktoré tu dnes práve teraz prežívame, už zajtra budú patriť minulosti. Preto vás všetkých už úplne na záver láskavo prosím, urobte ešte pre históriu tohto nádherného aeroklubu všetko, čo je a bude vo vašich silách. Za to vám v mene našich pokračovateľov leteckej myšlienky úprimne ďakujem.

NÁZOV 50 ROKOV ŠPORTOVÉHO LETECTVA V PARTIZÁNSKOM
Text Marián SZABÓ
Technicky upravil Vladimír Bužek
Fotografie Archív ZDA a Aeroklubu
Vydal Slovenský národný aeroklub
Aeroklub Partizánske
Náklad 1050 výtlačkov
Povolené do tlače ONV Topoľčany, Kult.-332/1990

Nepredajné, len pre vlastnú potrebu!

Prepis a skenovanie do digitálnej podoby: Ing.Marián Zubák (mzsoft@pobox.sk)
Uverejnené v sieti Internetu v januári 2000