Spomienka na mladosť má krídla a ľahký let. To tvrdé, neúprosné, čo život často prináša ustupuje svetlým miestam, ktoré naplno zaujali našu mladosť. A mladosť, tá už od pradávna, ale i dnes, chce letieť. Letieť ďalej a vyššie. Letieť do sfér, ktoré nepozná, ale túži po ich spoznaní.
A my, priatelia, si dnes v týchto chvíľach, chceme zaspomínať na našu mladosť, ktorú sme síce prežili v rôznych časových obdobiach, ale s rovnakým cieľom - letieť, letieť vyššie a ďalej ...

Vážené súdružky, súdruhovia, priatelia!

Pripadla mi milá a vďačná povinnosť - privítať Vás na pôde Partizánskeho pri príležitosti 40. výročia vzniku Aeroklubu Zväzarmu Partizánske. Pri tomto, pre nás všetkých vzácnom výročí, zišli sa rôzne generácie. Od tej najstaršej, ktorá stála pri zrode myšlienky i činu založenia dnešného aeroklubu, až po tú najmladšiu, súčasnú, ktorá s rovnakým zápalom a nadšením sa venuje tomuto prekrásnemu a ušľachtilému športu, ako ich predchodcovia.
Desiatky rokov, ktoré uplynuli od zrodu myšlienky i prvého činu založenia aeroklubu, skrývajú v sebe nesmierne množstvo obetavej a usilovnej práce, ktorú sme vloži1i do športového letectva. No vždy, keď zalistujeme do stránok jeho histórie si s vďakou a uznaním spomenieme na tých, ktorí stáli u jeho kolísky. Napísané slová i živé spomienky jasne hovoria, že zrod športového letectva je spojený s piatkovým dňom 22. októbra 1940. Vtedy z podnetu leteckého odboru Klubu absolventov Baťovej školy práce bol ustanovený Slovenský letecký zbor Baťovany. Súčasne boli stanovené aj jeho tri odbory - modelársky, ktorého vedenie prevzal Vratislav Úlehla, plachtársky pod vedením Alexandra Makarenku a odbor motorového lietania pod vedením Ing. Otta Honzů.
Myšlienka bola už teda na svete a mala celkom konkrétnu podobu. Treba však povedať, že sa nezrodila razom či náhodne. K prvej verejnej propagácii myšlienky letectva došlo už na jar roku 1990, kedy vďaka vojenským letcom obyvatelia Baťovian a okolitých obcí videli ukážky leteckých stíhačov, väčšina po prvý raz videla aerovlek vetroňa a mala možnosť absolvovať vyhliadkový let.
Hlavnými propagátormi, ale aj organizátormi športového lietania, boli Alexander Makarenko, Václav Mlčák a Samuel Sivák. Medzi mládežou mal zjavnú popularitu Alexander Makarenko. Bol to práve večer po oficiálnom záložení aeroklubu, čo sústredil okolo seba desiatky mladých mužov, aby ich s jemu priznačným zápalom získal pre športové letectvo. Nejeden z účastníkov toho večerného stretnutia ešte aj dnes spomína ako sedeli na kolajniclach vlečky, ktorá išla pomedzi drevené ubikácie. Bola to možno povedať dokonalá večerná idyla - mesačná noc a vykreslené predstavy nebotyčných výšok lietania.
Stretnutie mladých s Alexandrom Makarenkom malo nesporný úspech. Prvého pochodu na budúce bezmotorové letisko nad Malými Kršteňanmi sa zúčastnilo zhruba 150 chlapcov. Tvrdá fyzická práca, súvisiaca s úpravou plochy, štartovacích a transportných ciest, stala sa náležitou previerkou vytrvalosti a stálosti záujmov jednotlivcov. Táto pomerne veľká masa chlapcov sa postupne zredukovala na 30 členný kolektív nadšencov, ktorý vydržal všetky úskalia začiatkov a za veľkej morálnej podpory, aktívnej účasti a organizátorskej práce Alexandra Makarenku a Samuela
Siváka zostal jednotný až do vypuknutia slávneho Slovenského národného povstania.
Toto je však osobitná kapitola športového letectva v našom meste. Ostaňme preto ešte chvíľu pri samopočiatkoch nášho aeroklubu.

Bezmotorové lietanie potrebovalo finančnú a materiálnu pomoc. Bolo potrebné prenajať pozemky, postaviť hangár, zadovážiť pomocné zariadenia, podvozky, naviják platiť za poškodenie poľných porastov a opravovať poškodené klzáky. Na túto úlohu sa podujal nadšenec lietania, športový pilot, mladý Václav Mlčák. Alexander Makarenko dostal za úlohu prenajať pozemky na letisko a prácu s mládežou. Samuelovi Sivákovi pripadla úloha zabezpečiť z ústredia Slovenského leteckého zväzu klzák, vetroň a ostatný potrebný materiál. Nadšenie bolo veľké, pomoc vedenia závodu výdatná, činnosf sa sľubne rozvíjala. Medzitým plachtári Makarenko, Sivák a Vančo na Strániku pri Žiline absolvovali výcvik pre celonárodné preteky. Čo viac, nadviazali ďalšie potrebné kontakty. Z ústredia odbočka dostala ďalší klzák a vetroň. Do kolektívu pribudol aj vojenský motorový pilot Ernest Vavrovič. Odbočka čoskoro patrila medzi najagilnejšie na Slovensku. To však bol iba jeden pohľad, vonkajší, čisto športový. Druhá stránka pravidelného stretávania bezmotorových letcov bola spočiatku skrytá, iba náznaková.
Súdruhovia Makarenko a Sivák postupne sformovali pevnú skupinu mladých ľudí. Ich spoločnou mincou bolo úprimné kamarátstvo a húževnaté dobýjanie spoločného ciela - modravých výšok lietania. Ale tu bol ešte jeden spoločný znak, ktorý si mladí chlapci spočiatku ani neuvedomovali. Politické, protifašistické zmýšľanie. To bol výsledok trpezlivej a obozretnej práce Alexandra Makarenku a Samuela Siváka. Opatrne, krôčik po kroku vštepovali do mladých sŕdc nenávisť proti fašizmu, ktorý chcel uzurpovaľ celý svet. Súčasne rovnako krôčik po kroku dostávali do ich povedomia obdiv k veľkej krajine sovietov. Vedenie ústredia Slovenského leteckého zväzu nebolo spokojné s politickým formovaním mladého kolektívu, lebo nevidelo žiaden zápal pre ľudácko-fašistickú ideológiu. Preto neraz baťovianskym letcom vytýkalo čechoslovakizmus vo výchove mladých. Výsledky docieľované v bezmotorovom lietaní však pomohli preraziť bariéru nedôvery sfašizovaného ústredia. A tak politické formovanie mladého kolektívu v duchu komunistických myšlienok mohlo, aj keď len opatrne, ale sústavne napredovať. S víťazným postupom Sovietskej armády a s prenikaním správ o formovaní partizánskych skupín v slovenských horách, vzrástol medzi slovenským ľudom, čo sa výrazne prejavilo aj v kolektíve plachtárov, odpor proti hitlerovskému fašizmu a slovenskému tisovsko-ľudáckemu režimu. Zároveň vzrastali sympatie s postupujúcou Sovietskou armádou a s partizánskym hnutím.

Ilegálne vedenie komunistickej strany, vedené Albínom Grznárom, organizovalo partizánsky oddiel, do ktorého od jari 1944 postupne odchádzali tí najlepší, ktorí pripravovali povstanie proti fašizmu. Medzi prvými spomedzi letcov odišiel Alexander Makarenko, Karol Kilián, Samuel Sivák, Ernest Vavrovič a ďalší.
V skorých ranných hodinách 29. augusta 1944 silne zapôsobila na mladých ľudí organizácia utvárania partizánskych oddielov. keď videli, že medzi organizátormi sú známi priatelia, kamaráti Alexander Makarenko, Karol Kilián a ďalší. Nezabudnuteľný zostane v našom vedomí Alexander Makarenko, ktorý stál na plošine nákladného auta, v rukách držal ľahký guľomet, opretý o strechu kabíny nákladného auta, uskutočňoval i s Karolom Kiliánom a ďalšími súdruhmi odvoz zbraní a munície z bošianskych vojenských skladov k Šimonovianskemu mostu. Tu sa formovali a vyzbrojovali družstvá a čaty partizánov, tu vyvrcholilo výchovné, protifašistické pôsobenie Lexa Makarenka. K tomu ešte pribudol jeho osobný príklad, ktorý strhol mladých plachtárov, ale i ostatných mladých ľudí do povstania proti fašizmu.
Vy, starší súdruhovia, máte v živej pamäti ťažké chvíle národa i jednotlivcov, v ktorých išlo o bytie národa, o bytie nás všetkých. V týchto, pre náš národ historických časoch, sa v kolektíve mladých nadšencov lietania prejavil politický vplyv súdruhov Makarenka a Siváka.

Z nášho kolektívu športových letcov obetovali svoj život v boji proti fašizmu súdruhovia Václav Mlčák, Alexander Makarenko a Ondrej Ďuras, žiak dvoch predchádzajúcich. Im trom, ako aj všetkým padlým v SNP, išlo o obranu našich národov proti fašizmu, o obranu historickej skyvy žitia národov našej vlasti. Práve týmto je symbolická smrť Ondreja Ďurasa, ktorý padol pri obrane rodnej zeme, tam v miestach, kde pri výcviku bezmotorového lietania získal vedomie hodnôt vlastného národa. Tam na kopci, ktorý bol predstavou výšin toho kolektívu mladých ľudí, tam skončil jeho mladý život.
V hrdinskom boji proti fašizmu za ľudskosť a práva pracujúcich obetoval svoj život aj Václav Mlčák, ten Vašek, ktorý bol jedným, zo zakladateľov dnešného aeroklubu. Zahynul krvavými rukami beštiálnych fašistických vrahov.
Po vstupe fašistov na naše oslobodené československé územie smerom od Topoľčian k Prievidzi, po niekoľkodňových urputných bojoch o dnešné Partizánske, do mesta a závodu v padli hitlerovské fašistické vojská s Gestapom. Uväznili Václava Mlčáka ako jediného z vedúcich a zodpovedných pracovníkov vedenia závodu. Väznilo a umučilo ho v Internáte vtedajšej Baťovej školy práce.
Samostatnú kapitolu v odbojovom hnutí v dnešnom Partizánskom a jeho okolí tvorí život Alexandra Makarenka. Viacerí z vás ho poznali osobne a mnohí z nás ho poznáme z rozprávania starších. Všetci o ňom vieme, že to bol človek plný ľudského nadšenia a optimizmu, človek, ktorý nenávidel neprávosť, človek, ktorý nenávidel fašizmus, ako najväčšieho nepriateľa ľudskosti.
Tí, čo ho osobne poznali vedia, že v sebe prechovával širokú dušu športovca, veselého a úprimného človeka. Bol to predovšetkým on, ktorý spolu so súdruhom Sivákom politicky formoval mladý kolektív bezmotorových letcov v bývalých Baťovanoch. Žiaľ, osud mu nedoprial dožiť sa výsledkov svojho snaženia.
V prvých dňoch, vtedy, keď išlo o obranu Topoľčian, sa bojov zúčastnil aj Alexander Makarenko. Povstalci na severovýchode mesta tvrdo odolávali fašistickej presile. Keď Hitlerovci po bojoch peších formácií zistili beznádejnosť svojich útokov, nasadili obrnenú techniku. Ľahké pechotné zbrane povstalcov boli bez šancí. Pri ústupových bojoch pri Horných Chlebanoch, nedaľeko Bošian. bol Alexander Makarenko ranený. Pravdepodobne nemohol ustúpiť. Najskôr ho ukryli miestni obyvatelia, potom prešiel do Kovariec, kde ho vysliedil agent gestapa. Potom prišli najtažšie hodiny a dni jeho života.

Gestapo ho raneného odvlieklo najprv do Topoľčian a odtiaľ do Baťovian. Internát Baťovej školy práce sa stal jeho väzením i mučiarňou. O trýznení podalo svedectvo jeho skrvavené prádlo, ktoré on dal internátnej upratovačke.
Slovenská zem, ktorú mal tak rád sa mu stala hrobom. Hrobom neznámym. Ale ten stal sa mu mohylou. Postavil ju život národov Československa, život, ktorému dal posledný tep svojho horúceho srdca, poslednú kvapku čistej krvi človeka, nenávidiaceho neprávosť, nenávidiaceho fašizmus.
Takýto tragický, žiaľ nie celkom známy bol koniec života Alexandra Makarenka, jedného z hlavných zakľadateľov dnešného nášho aeroklubu, jedného z popredných organizátorov protifašistického hnutia v našom meste a okolí.
Skláňame sa pred pamiatkou všetkých, čo padli v Povstaní, pričom v našich srdciach osobitné miesto majú Alexander Makarenko, Václav Mlčák a Ondrej Ďuras, ktorí patrili a patria dodnes medzi nás.

S úctou si spomíname aj na ďalších účastníkov protifašistického odboja, našich športových letcov, ako bol Karol Kilian, ktorý odvážne bojoval v partizánskom útvare a potom až do oslobadenia Prahy, na Jánoša, Jamrišku, Ličku, Vavroviča, Bašnáka, Bužeka, Krähenbiela a ďalších.
Slovenské národné povstanie v tvrdých podmienkach preverilo charakterovú pevnosť a politické myslenie všetkých mladých chlapcov - bezmotorových letcov a ich vedúcich predstaviteľov. Preverilo ich priamo na bojiskách Slovenského národného povstania. Hoci vekove mladí, predsa čestne obstáli v tejto ťažkej skúške života. Priniesli obete, strádania i vlastnú krv pre nový život, pre život v mieri. A keď prišiel mier, tí čo sa ho dožili, znovu sa mužne pustili do práce. Vo fabrike i vo svojej láske k bezmotorovému lietaniu, ktoré z nich nevyprchalo ani v hrôzostrašných chvíľach vojny. Museli však začínať prakticky odznovu. Smutný bol pohľad na vlastnými rukami vybudovaný hangár pri Malých Kršteňanoch. Prakticky bol prázdny, až na poškodené vetrone. Ale zápal pre vec a pomoc vedenia závodu, ktorý už bol spolčným majetkom sa už na jeseň roku 1945 opäť začalo s bezmotorovým lietaním. S týmto obdobím je spätá aj tragická smrt Imra Horníka, jedného z veľkých nadšencov lietania. 23. septembra 1945 našiel smrť pri lietaní nad svahom. Bola to tragická udalosť pre všetkých, ktorí ho poznali. Ale život a s ním aj lietanie išli ďalej. V spomínanom období sa súčasne za fabrikou, smerom k Šimonovanom, otvorilo letisko pre motorové lietanie. Vedenie podniku zakúpilo pre svoje potreby, ale aj na pomoc aeroklubu 2 lietadlá typu Zlín 181 a 14 lietadiel z prebytku Spojeneckých armád typu Piper. Vtedy už medzi letcami Baťovian boli aj z Povstania skúsení vojenskí piloti Ernest Vavrovič a František Krähenbiel. Vďaka ich skúsenostiam a materiálnemu vybaveniu už v jeseni 1946 19 pilotov, prevažne plachtárov úspešne skončilo pilotný výcvik a skúšky. V ďalších štyroch rokoch na populárnych Piperoch pod vedením súdruhov Vavroviča a Krähenbiela vyškolilo ďalších 57 pilotov motorového lietania.
V súvislosti s výcvikom motorových pilotov sa žiada pripomenúť, že k povojnovej propagácii motorového lietania značne prispel letecký deň v roku 1964 za súčinnosti Ústredia Slovenského národného aeroklubu, čsl. vojenského letectva a domáceho aeroklubu. Návštevníci videli nielen umenie motorovej a bezmotorovej pilotáže, ale aj ukážky parašutizmu a leteckej modelárskej činnosti. Dovtedajšia činnosť aeroklubu a tento letecký deň prispeli k ďalšiemu rozšíreniu členskej zák1adne aeroklubu, ktorý sa čoskoro dostal medzi najaktívnejšiu na Slovensku. Svojou činnosťou, prispievali k uskutočneniu leteckých dní, a tým aj propagácii letectva v Prievidzi, Holíči, Nových Zámkoch, Handlovej, Nitre a vo Svite pod Tatrami.
Popri plachtároch rozvíjali svoju činnosť nielen motoroví letci, a1e aj leteckí modelári. Tí sa verejnosti poprvý raz predstavili 29. júna 1947. Chlapci modelári, ktorí boli zálohou bezmotorového i motorového lietania sa svojmu obecenstvu za účasti iných klubov predstavili úspešne. V kategórii motorových modelov zvíťazil Čikkel, v bezmotorových Karol Kilian, ktorému sa letectvo stalo nielen koníčkom, ale i profesiou a žiaľ aj osudom. Tragicky zahynul pri skúšobnom lete na motorovom lietadle.
Rozvoj letectva v bývalých Baťovanoch sa z roka na rok dostával nielen do stále väčších výšok, ale aj šírok. Potom nie čudo, že dovtedajšie priestory pre prevádzku bezmotorového i motorového lietania už nepostačovali. Opäť vďaka pochopeniu vtedajšieho vedenia závodu a iniciatíve miestnej odbočky Slovenského aeroklubu, sa začalo s výstavbou nového letiska: Baťovany - Malé Bielice. Členovia aeroklubu i pracovníci závodu odpracovali mnoho hodín do chvíle, kedy bolo letisko otvorené, a tým aj slávnostne dané do prevádzky. Bolo to 24. augusta 1947.

Pre desiatky nadšencov bezmotorového i motorového lietania, parašutistov i leteckých modelárov to bola veľká sláva. Všetci videli neporovnateľne lepšie podmienky svojej činnosti s predchádzajúcim obdobím. Že otvorenie letiska nebola len miestna, ale celonárodná záležitosť vidiet aj z toho, že jeho slávnostného uvedenia do prevádzky sa zúčastnil rad oficiálnych osôb.
K dôstojným oslavám otvorenia letiska v Malých Bieliciach veľkou mierou prispeli členovia miestneho aeroklubu, teda letci, parašutisti a modelári, ktorí v tom čase tvorili jednu leteckú rodinu. Velký príspevok priniesli vojenskí letci v akrobacii a iných disciplínach. Letisko Baťovany - Malé Bielice bolo otvorené. Tým sa otvorili aj nové perspektívy rozvoja športového letectva v našom meste a okolí. Potvrdzuje to aj rok 1948, kedy sa vycvičilo 22 pilotov, z toho dve ženy - Mária Kosáčová a Helena Neštinová. Boli to prvé pilotky motorového lietania na Slovensku po r.1945.
V povojnovom období, v rokoch 1945 - 195O pričinením desiatok nadšencov, tých ktorí začínali v roku 1990, i tých ktorí pribudli po oslobodení našej vlasti Sovietskou armádou, sa letecký šport v našom meste rozvíjal všestranne veľmi úspešne. Na tom mali osobitný podiel jeho vtedajší organizátori Ing. Ján Bajla, Ing. Gustáv Šimko a Ján Červeň, ako i vedenie závodu, ktoré pre rozvoj letectva malo dostatok pochopenia. Aj z pohľadu dneška im patrí uznanie a poďakovanie.
Po roku 1950 nastala nová etapa v rozvoji športového letectva v našom meste. Ovplyvnilo to predovšetkým víťazstvo pracujúcich vo Februári 1948 a obdobie nástupu budovania novej, socialistickej spoločnosti. Vytvorili sa kvalitatívne nové, priaznivé podmienky aj pre rozvoj leteckého športu. Na časove mladom letisku v Malých Bieliciach sa stretli generácie takzvane starých letcov, ktorí boli pri kolíske vzniku tohoto športu u nás a prešli ohňom Povstania. Tá s príkladnou ochotou podala ruku generácii nových nadšencov športového lietania. Väčšina z nich si doposiaľ s úsmevom spomína na tvrdú drezúru inštruktorov motorového lietania Enka Vavroviča, Fera Krehänbiela, a inštruktorov bezmotorového lietania Gaba Moravčíka a Rudolfa Imrišku. Za to sú im dodnes - už muži a otcovia rodín - povďační, že ich tak zodpovedne zasvätili do dobývania modravých výšok.
Prišlo ďalšie, opäť úrodné obdobie športového letectva v Partizánskom. Roky 1950 až 1965 sú charakterizované tým, že bolo menej verejných vystúpení, ale o to intenzívnejšie pulzoval život na samotnom letisku. Boli to roky mimoriadne aktívnej prípravy vo všetkých druhoch činnosti, či už išlo o prípravu pre motorové i bezmotorové lietanie, parašutizmus a letecké modelárstvo, alebo i takú činnosť, ako bolo vlastnými rukami zhotoveníe štartovacieho navijáka, ktorý sa v roku 1950 dal do užívania. Za tie roky učitelia bezmotorového lietania, v roku 1964 ich bolo 16, vyškolili stovky pilotov a to od samopočiatku po úradné skúšky. V rokoch 1956 - 1958 ročne pripravili okolo 30 motorových pilotov - brancov. Činorodosť tohoto obdobia potvrdzuje aj skutočnosť, že spomedzi nich, letectvu profesionálne zostalo verných 28 pilotov.
Rok 1952 možno považovať za zlom vo výcviku bezmotorových pilotov, lebo sa prešlo na systematický výcvik pomocou dvojsedadlových vetroňov a to podľa presne stanovených vyučovacích osnov. Je nesporné, že vo výcviku bol to veľký pokrok. Začalo sa organizovať aj výkonné bezmotorové lietanie spojené s vytrvalostnými preletmi a výškovými letmi.
Dobré výsledky, ktoré športoví letci v Partizánskom dosahovali im umožňovali zvyšovať si kvalifikáciu v rôznych odborných kurzoch, ktoré uskutočňovala Ústredná letecká a parašutistická škola vo Vrchlabí. Tu sa členovia aeroklubu škoĺili v meteorológii, akrobacii a výkonnom lietaní. Viacerí absolvovali kurzy učiteľov I. triedy, ako i kurzy aerovlekov zameraných na dvoj a trojvlek.

Medzi významné udalosti tohoto obdobia patril v roku 1955 nácvik na I. Celoštátnu spartakiádu. Na vzdušné vystúpenie sa v rámci republiky pripravovalo 27 aerovlekov, z toho 9 na Slovensku, konkrétne v Partizánskom. Aj miestny aeroklub bol poctený tým, že na nácvik bola vybraná dvojica E. Homola ako motorový pilot a Š. Pavelka ako pitot vetroňa. Aj táto dvojica sa pričinila o úspešné vystúpenie aerovlekov na I. CS. Deviatka aerovlekov zo Slovenska sa ešte pred pražským vystúpením s úspechom predstavila na leteckých dňoch v Partizánskom a Nových Zámkoch. Tento rok bol charakteristický ešte tým, že v Partizánskom boli vyškolené prvé pilotky bezmotorového lietania. Boli to Anna Laššová a Božena Moravčíková.
Obdobie po roku 1955 bolo v znamení výdatnej materiálnej pomoci od nadriadených i miestnych orgánov. Aeroklub v Partizánskom predovšetkým vďaka svojej aktivite dostával náležitý prísun leteckej techniky. Ale od nadriadených orgánov boli aj náročné požiadavky. Ústredné orgány aeroklubu určili počet štartov rôznych druhov, počet nalietaných hodín a počet vycvičených letcov a výsadkárov. Splnenie takto určených plánov si vyžiadalo veľa doslova úmornej práce. Ale bola to práca radostná a veľká väčšina členov klubu dávala do nej svoj voľný čas i celé srdce. Rokom 1955 stúpla kvalitatívna úroveň lietania i celého výcviku. Prešlo sa na systematické lietanie podľa palubných prístrojov. Súčasťou výcviku bezmotorových pilotov stal sa aj výcvik v leteckej akrobacii. A tak už v roku 1957 mal Aeroklub v Partizánskom akrobatickú bezmotorovú leteckú trojku v zložení A. Boroš, M. Grupáč a G. Moravčík, ktorá sa svojím umením predstavovala na rôznych leteckých dňoch na Slovensku. V tomto roku sa započalo aj s organizovaným nočným motorovým lietaním, ktoré sa uskutočnilo v Nových Zámkoch. V tomto smere výrazného úspechu dosiahol A. Valo, ktorý sa zúčastnil výberovej súťaže pilotov akrobatov na VT 107 LUŇAK a v rámci Československa získal prvé miesto. Bol nominovaný na prvé majstrovstvá sveta v Gdaňsku. Majstrovstiev sa však nezúčastnil, lebo Československo odriekto účasť. Medzi pozitíva tohoto obdobia patrí i výcvik baníckej mládeže v bezmotorovom lietaní.
Vráťme sa ešte raz do roku 1950, ktorý sa vyznačuje aj masovým rozvojom parašutizmu. Hlavné tažisko bolo v Odbornom učilišti ZDA Partizánske. Výcvik sa vyznačoval vysokou úrovňou inštruktorov J. Valachoviča, P. Mamráka, Šulca, Vanču, Žolčáka, A. Podolca, Š. Pisku, K. Čongrádyho, Slimáka z Bošian a ďalších. Nadšením oplývali aj samotní cvičenci, ktorí spoločne s inštruktormi si vybudovali výcvikové stredisko. V tomto období inštruktori pri rozvoji parašutizmu aktívne pomáhali prakticky na celom Slovensku, ba i na Morave. Napríklad Anton Podolec, Milan Rech a Jozef Prochác na výzvu odišli pracovať do HNB, aby v Handlovej pomohli vytvoriť parašutistickú základňu.

V roku 1951 v Partizánskom vzniklo krajské stredisko parašutizmu. Do funkcie krajského inštruktora nastúpil náš odchovanec Emil Tencer, ktorý sa vrátil od výsadkového vojska. Jeho príchodom sa práca podstatne skvalitnila. Robili sa propagačné zoskoky v Bošanoch, Topolčanoch, Handlovej, Uhrovci a inde. Kvalitatívny pokrok nastal v roku 1952, keď pod vedením sovietskeho parašutistu - inštruktora s. Žornika bol v Československu poriadaný kurz voľných pádov. Z Partizánskeho sa ho zúčastnili Emil Tencer, Jozef Poliaček a Štefan Pisko. Týmto bol daný impulz pre ďalší rozvoj športového parašutizmu. Prejavilo sa to v roku 1953 na majstrovstvách ČSR v Ostrave. Majstrom republiky v zoskoku padákom stal sa Štefan Pisko. Jeho kvality ho predurčili k tomu, aby sa stal krajským inštruktorom Východoslovenského kraja. V roku 1955 na celoštátnej spartakiáde sa zúčastnil i celok, ktorý bol vycvičený v našom aeroklube. V tom istom roku vytvorila skupina V. Zámečník, J. Valachovič a Časlocha z výšky 1500 m s výdržou 15 sekúnd na presnosť pristátia čs. rekord. Padli aj ďalšie rekordy. Dokonca svetové! Marko, Zámečník a Valachovič nočným zoskokom zo 4000 m výšky, keď preleteli voľným pádom 3500 m utvorili čs. rekord. Tento zoskok sa uskutočnil na letisku Nové Zámky. Štefan Švarc vytvoril svetový rekord s okamžitým otvorením padáka zo 600 m na presnosť pristátia. Ján Valachovič zas svetový rekord zo 600 m s výdržou na presnosť pristátia.
V roku 1957 Aeroklub Partizánske usporiadal I. majstrovstvá Slovenska. Majstrom Slovenska v zoskoku s vykonaním figúr počas voľného pádu stal sa J. Valachovič. Celkove sa umiestnil na 3. mieste, čím si vybojoval účasť na majstrovstvách ČSR, kde svoj úspech zopakoval. Na majstrovstvách Slovenska medzi ženami bola H. Mjartanová prvá. Na majstrovstvách ČSR vyhráva kombinovaný zoskok z 1500 m s výdržou 15 sek. na presnosť pristátia. Títo mali aj svojich nasledovníkov, keď družstvo v zložení J. Paninár, V. Kosorin a J. Veselý na majstrovstvách Slovenska v roku 1969 obsadili 1. miesto. Viliam Kosorin v roku 1970 a 1971 na presnosť pristátia obsadil 2. miesto. V roku 1972 celkove skončil tretí.
Od roku 1973 prebiehajú súťaže v brannom parašutistickom viacboji. Pozostávajú zo streľby, behu na 3000 m, plávania 100 m, zoskok na presnosť pristátia jednotlivcov a družstiev. Na majstrovstvách Slovenska v roku 1973 M. Kukulovský vyhral zoskok na presnosť pristátia, družstvo skončilo celkove na 2. mieste. Aj v roku 1975 družstvo Partizánskeho skončilo na majstrovstvách Slovenska celkove na 2. mieste.

V roku 1977 na parašutistických majstrovstvách ČSSR medzi ženami bola K. Matvoňová celkove druhá. Družstvo žien skončilo celkove na 3. mieste. V tom istom roku na majstrovstvách Slovenska vyhrala streľbu a celkove skončila druhá. Ján Varga vyhral presnosť pristátia. V roku 1979 družstvo žien v skupinovom zoskoku bolo na 1. mieste, celkove bolo druhé.
Na počesť 30. výročia SNP Aeroklub Zväzarmu Partizánske poriadal súťaž družstiev v zoskoku padákom o Pohár partizánskej brigády J. Žišku. Základ tejto brigády tvorili parašutisti vycvičení v ZSSR. Veliteť s. Póla bol aktívny parašutista aj neskôr. Odvtedy sa táto sútaž koná každý rok na letisku v Partizánskom. Výsledky: 1976 - zoskok na presnosť pristátia J. Varga l.miesto, družstvo bolo druhé. 1977 - zoskok družstvo 1. miesto celkove družstvo 2. miesto. 1978 - presnosť prŕistátia J. Paninár 1. miesto. 1979 - zoskok družstva 2. miesto, celkom družstvo 1. miesto. 1980 - presnosť pristátia jednotlivcov Vargic 3. miesto, zoskok družstva 1. miesto, celkom družstvo 1. miesto. Tejto súťaže sa zúčastňujú družstvá zo Slovenska, Čiech a Moravy.
Tak, ako pri vzniku Zväzarmu bola spolupráca medzi zložkami Zväzarmu a zložkami NF, táto sa ďalej rozširuje. Parašutisti svojim vystúpením pri rôznych udalostiach spestrujú program a to nielen v našom okrese a kraji, ale aj v rámci Slovenska a ČSSR. V roku 1953 J. Valachovič skákál na Celoštátnych leteckých dňoch v Prahe. V roku 1956 J. Valachovič, V. Zámečník a H. Mjartanová účinkovali v Tatabányi, MĽR. V roku 1957 J. Valachovič na Deň oslobodenia účinkoval na Strahove. Na Majstrovstvách sveta v klasiskom lyžovaní vo Vysokých Tatrách v roku 1970 do Areálu snov skákali 12 parašutisti z celej ČSSR, medzi nimi aj dvaja z Partizánskeho V. Kosorin a J. Valachovič.
Medzi úspechy parašutizmu treba pripočítať aj účasť Partizánčanov Š. Pisku, H. Mjartanovej a M. Mikušovej-Šookyovej na majstrovstvách sveta.
Dosahované výkony parašutistov Miestneho aeroklubu Zväzarmu Partizánske boli aj náležite ocenené. Štefan Pisko ako prvý parašutista v republike obdržal titul Majster športu. Okrem neho týmto titulom boli poctení: V. Zámečník, H. Mjartanová, J. Valachovič, M. Mikušová a V. Kosorín. Nositeľmi najvyššieho výkonnostného odznaku Medzinárodnej leteckej federácie - FAI - zlatého odznaku s tromi diamantmi šú: J. Valachovič, V. Zámečník a V. Kosorín.

Prevažná väčšina parašutistov svoju činnosť nekončí tým, že prestane aktívne súťažit, ale ďalej sa venuje výchove mladých a inej činnosti. Napríklad J. Paninár, ako jeden zo súčasne najstarších parašutistov, prvý zoskok mal v roku 1950, sa ako predseda parašutistického odboru MAZ venuje výchove mládeže, priam je ešte aj aktívnym parašutistom. Ján Valachovič je medzinárodným rozhodcom a zúčastňuje sa domácich i zahraničných súťaží. Rozhodcom I. triedy je aj V. Kosorín, a má už za sebou bohatú rozhodcovskú činnosť.
Parašutisti v Partizánskom sú v súčasnosti vybavení najmodernejšou technikou.
Do histórie nášho aeroklubu sa bezpochyby zapísal rok 1967 smutnými písmenami. Prečo? Lebo práve v tomto roku vyrástol na severnom okraji mesta 140 m vysoký komín. Činnosť na letisku bola úplne zastavená, lebo komín sa nevhodne nachádzal v prekážkových rovinách vzletovej a pristávacej dráhy. Bolo vynaložené maximálne úsilie, presedelo sa množstvo hodín na jednaniach, hľadala sa cesta, ako činnosť na letisku obnovit. Niekoľko mesačná prestávka bola tou najbolestnejšou ranou do sŕdc všetkým, ktorí pokračovali v tradíciách zakladateľov aeroklubu - a nebolo ich málo. Tí skôr narodení si však stanovili métu, a za tou išli. Elán opäť zvíťazil. Našiel sa správny chodníček, ktorým sa bolo treba uberať. Pootočenie osi a posunutie prahu dráhy o niekoľko stupňov a metrov umožnilo skalným aeroklubovákom, sadnúť do kabín lietadiel a zovrieť v dlani "knipel". Pri tejto príležltosti nemožno zabudnúť na obetavosť súdruhov inžiniera Michala Hallu, Júliusa Gendiara a Jána Nešťáka, ktorí i za cenu svojho osobného voľna dokázali, že dobrá vec sa z mysle ľudí nedá len tak ľahko vymazať. Letisko mohlo naďalej rozkvitať a poskytovať vyžitie desiatkam nadšencov lietania z nášho mesta a jeho blízkeho okolia. Zintenzívnila sa politicko-výchovná práca, pribudli ďalší nadšenci. Smer, ktorým sa činnosť začala uberať bol správny. Výsledkom je aj fakt, že dnes aeroklub Zväzarmu Partizánske je jedným v celej našej vlasti, ktorý poriada svoje súťaže v bezmotorovom lietaní, v leteckej navigácii a parašutizme. Ako sme tento prim dosiahli?

Na jeseň roku 1966 pri bilancovaní výsledkov bezmotorového odboru sa na základe skutočností konštatovalo, že výsledky nie sú úmerné možnostiam. Príčinou sme videli predovšetkým v malých možnostiach lietať v klubových resp. medziklubových súťažiach, kde mohli naši športovci získať väčšie skúsenosti. Toto poznanie dalo podnet aj k zrodu dnes už uznávanej súťaže v bezmotorovom lietaní. Jej organizátori nemohli súťaži dať pritiehavejší názov ako Memoriál Alexandra Makarenka. Meno zakladateľa nášho letectva je medzi našimi športovými letcami trvalým pojmom. S organizovaním takejto súťaže bolo dosť starostí. Ale bolo tu aj vedomie prekrásneho cieľa. Navyše ho podporila miestna organizácia Slovenského protifašistického zväzu v Partizánskom. Prevzala patronát nad prvým ročníkom Memoriálu Alexandra Makarenka. A svojím patronátom doposiaľ veľmi priaznivo ovplyvňuje jeho uznávanú úroveň.
Víťazom prvého ročníka memoriálu v roku 1967 stal sa inžinier Alojz Bolo z Aeroklubu Martin. Po roku bol opäť jeho víťazom. V roku 1969 sme ho tipovali za prvého definitívneho držiteľa tejto pre nás vzácnej trofeje. Pre zlé letové podmienky a tri nesplnené disclplíny však víťaz nebol vyhlásený. O rok neskôr vílazstvo získal Milan Vitáliš z Banskej Bystrice. Víťazom prvého malého jubilea, piateho ročníka, stal sa domáci nadšenec bezmotorového lietanla Jozef Zajac. Jožko Zajac svoje kvality a dlhoročné skúsenosti potvrdil aj v nasledujúcom ročníku. V roku 1975 sme mu všetci domáci fandili, aby sa stal prvým definitívnym držiteľom pohára nášho Makarenka. Ale šport je už taký. Aj keď len veľmi tesne, ale predsa skončil na druhom mieste za svojim klubovým kolegom Marianom Szabóom. Potom z objektívnych príčin nastala päťročná pauza v organizovaní tejto sútaže. V júni tohoto roku sa memoriál opäť uskutočnil a jeho víťazom sa stal Daniel Polonec z Aeroklubu Martin.
Keď hovoríme o plachtároch, vráťme sa ešte do roku 1974, ktorý bol naším sviatkom. Na letisku v Malých Bieliciach sa konali XVII. plachtárske majstrovstvá Slovenskej socialistickej republiky. Radosť, že náš aeroklub bol poctený organizovaním najvyššej slovenskej súťaže, bola znásobená tým, že na najvyššom stupni víťazov stál náš pretekár, letec Jožko Kuník. Bota to nesmierna radosť. Radosť z úspešne zorganizovaného podujatia i vítazstva.
Povzbudení jedným úspechom sme sa pustili do ďalšieho podujatia, do súťaže v leteckej navigácii - Po stopách obuvníckeho priemyslu. Táto súťaž stala sa skutočne obľúbenou predovšetkým preto, že je nielen náročná, ale i odborne dobre pripravená. Víťazom jej piateho ročníka, v auguste tohoto roka, stal sa Jaraslav Majzlan z Aeroklubu Prievidza.
Pri hodnotení výkonnosti plachtárov treba vyzdvihnúť úspechy, ktoré dosiahli naši kluboví kolegovia pri dosahovaní kritérií na získanie zlatého céčka. Nie je veľa tých, ktorí ich zdolali a stojí za to pripomenúť si ich mená: Anton Valo, Rudolf Mlčák, Marián Szabó, Jozef Kubica, Ladislav Kolík a Jozef Zajac.
V čase, keď sa navigačné súťaže lietali v dvojčlenných posádkach, haša navigačná dvojica Marián Szabó a Ing. Pavel Haško získali osobitný úspech. Na majstrovstvách Československej socialistickej republiky, ktoré boli v Nitre, obsadili výborné 3. miesto. Navigátori nášho aeroklubu sa zúčastnili mnohých súťaží, okrem iného i Memoriálu Ziräa Wiguru v Poľskej ľudovej republike, kde svojimi výkonmi šírili dobré meno nášho aeroklubu.
Dovoľte, aby sme ešte chvíľu postáli pri našich "motorákoch". Tak ako história nášho klubu bude vždy zapisovať mená Krähenbiela, Vavroviča či Moravčíka, tak isto bude uchovávať meno teteckého mechanika, vlekára, vysadzovača, inštruktora a dlhoročného náčelníka letiska - Eduarda Homolu. Nie každá organizácia sa a len málo jednotlivcov sa môže pochvá1iť najvyšším medzinárodným vyznamenaním leteckej federácie zakladateľa športového letectva, Francúza Paula Tiesandiera. Medzi držiteťov tohoto vyznamenania patrí práve náš Edo Homola. A my sme na to všetci hrdí!
Podľa spomenutých podujatí vidíme, ako životaschopná je súčasná generácia športových letcov v Partizánskom. Ich pričinením pri príležitosti 30. výročia SNP usporiadali veľký letecký deň, v ktorom nechýbala moderná letecká tecnika spojená s ukážkami výsadkárov a vyhliadkových letov. V roku 1974 nadviazali družbu s aeroklubmi v Zbraslaviciach a Chrudimi, ktoré sa rozvíjajú úspešne. A takto by sme mohli vyratúvať aj ďalšie úspechy a iniciatívu.
Tak ako nadšenci športového letectva pred 40 rokmi si budovali podmienky pre pestovanie týchto prekrásnych záľub, tak aj v súčasnosti si členovia aeroklubu zveľaďujú letisko v Malých Bieliciach. Svojpomocne, vlastnými rukami si prebudovali osvetlenie, ktoré tu po dlhé roky chýbalo. Vlastným pričinením na letisku vyrástla riadiaca a kontrolná veža. Predstavuje to stovky brigádnických hodín na.jmladších generácií športových pilotov a parašutistov.
Ako v počiatočných rokoch zrodu nášho športového letectva, aj v súčasnosti je zdrojom upevňovania úprimných priateľských vzťahov a politického dozrievania v zmysle revolučných tradícií zakladateľov športového letectva v našom meste.

Skôr než sa priblížime k záveru spomienok, dovoľte mi poďakovať všetkým tým, ktorí priložili ruku k spoločnému dielu za našu krajšiu budúcnosť. Zvlášť by som chcel poďakovať vedeniu Závodov 29. augusta a GR OGAKO v Partizánskom za ich materiálnu, finančnú a morálnu pomoc.
Guľaté výročia majú svoje okúzlujúce čaro. Neodvratne lákajú a nútia k retrospektívnym pohľadom. Nedalo sa však spomenúť všetko to, čo sa za tých štyridsať rokov udialo v leteckom živote v Partizánskom. No bol to skutočne veľký kus práce. Obzrime sa len okolo seba, koľkým z nás tu prítomných, sa lietanie stalo povolaním. Určite ste hrdí na to nielen vy, ktorí ste vnikali do tajov letectva na pôde partizánskeho aeroklubu, ale aj my všetci, ktorí v tejho krásnej myšlienke pokračujeme dodnes. Veď letisko bolo odjakživa miestom, kde sa utvárali a upevňovati charaktery ľudí, kde dozrievala pevná vôľa a zdravá odvaha, kde vznikali nové nerozlučné priateľstvá. Mnohým z nás sa z dojatia tlačili slzy do očí, keď ste sa po rokoch opät stretli. Spomienky z pamäti nikto nevymaže, tie zostávajú vždy sa k ním vraciame. Zaželajme si na záver, aby toto naše krásne stretnutie nebolo posledným, ale aby sme sa tu v takomto zložení, stretli aj o desať rokov, pri oslavách polstoročnice aeroklubu Partizánske.

Partizánske 13. IX. - 14. IX. 1980

Nepredajné, len pre vlastnú potrebu!

Prepis a skenovanie do digitálnej podoby: Ing.Marián Zubák (mzsoft@pobox.sk)
Uverejnené v sieti Internetu v januári 2000